Refresh - 16. kapitola

Keď som chcela odísť, kňaz ma zastavil. Vonku napadla hora snehu a dvere na chalupe sa dali ledva otvoriť. Myslím, že srdce mu nedovolilo vyhodiť ma vonku. Určite by som tam zamrzla. Zimu som teda strávila u neho na fare. Pomáhala som mu, varila, upratovala, no nebol to ten život, ktorý som si priala. Ľudia si chodili po rady a ja som potichu počúvala pri tom ako sa rozprávali s kňazom. Niekedy na fare prebiehali modlitby dlho do noci, niekedy zavčas rána. Niektoré dni boli voľné. Každý deň som však pracovala. Za moju prácu som sem tam dostala nejaké peniaze a dala som si spraviť tetovanie na pravú lopatku. Bol to kompas. Keď zima skončila, nastala jar a moje telo sa zmenilo na nepoznanie, rozhodla som sa vrátiť. Kňazovi som poďakovala za všetko čo pre mňa spravil a zamierila som do jedného z obchodov. Tento krát som sa musela pripraviť omnoho lepšie. Nakúpila som si teplé oblečenie, teplé topánky a tiež veci na prezlečenie. Moja tvár už viac nezarastala. Teraz som bola štíhla a na prvý pohľad som už bola žena. Zobrala som ruksak a opäť zamierila do hôr. Bola som vďačná, že som zimu prežila bez ujmy na zdravý, no povedala som si, že druhú zimu si už užijem v prírode. Pár dní som kráčala, až som narazila na jednu malú čistinku, kde som našla opustený karavan. Bol deravý a z každej strany doň prefukovalo. Rozhodla som sa usadiť v ňom. Vošla som dnu, zložila si ruksak a odhodila haraburdy z postele. Karavan sa nachádzal vysoko v kopci odkiaľ bolo vidieť na okolité kopce. Vo vnútri som našla rôzne nástroje na lov. Uvedomila som si, že karavan slúžil ako úkryt pre lovcov. Začínala som byť hladná a tak som sa rozhodla nájsť si niečo pod zub. Po niekoľkých dňoch mi už nestačili len lesné plody. Každým dňom som chudla viacej, už mi začínali trčať kosti, no bola som šťastná. Každý večer som si zapisovala pocity z každého dňa, robila si poznámky o prírode a učila sa podľa encyklopédie ktorú som dostala o rastlinách, zvieratách a živote vonku. Chýbalo mi však mäso, no nechcela som ubližovať zvieratám. Boh mi však určite odpustí, keď zabijem jedno zviera, pretože som hladná. Zobrala som si oštep a pár krát som si natrénovala hod na strome. Zo začiatku mi to nešlo, no nevzdávala som sa. Večer som sa skryla za strom pripravená zaútočiť na prvé zviera ktoré pôjde okolo. Musela som mieriť presne, mala som len jeden pokus, aby som mohla zviera skoliť. Po chvíli sa predo mnou začal pásť majestátny jeleň. Dýchala som pravidelne, no nervózne. Zamierila som a pár krát žmurkla. Pot mi stekal dole čelom. Oči ma začali štípať. Vedela som, že mám len jeden pokus. Natiahla som ruku dozadu, nazbierala silu až z päty, zaprela sa o pravú nohu a rýchlym švihnutím som hodila oštepom. Ostrá čepeľ sa zaborila cez kožu zvieraťa. Trafila som sa. Pocítila som radosť, no bolo mi jeleňa ľúto. Teraz však bolo potrebné, aby som mäso očistila a uskladnila. Jeleň bol ťažký a mne veľmi dlho trvalo kým som sa s mŕtvym telom dostala späť ku karavanu. Vyhrabala som veľkú jamu v zemi, ktorú som poriadne vydymila ako mi poradili ľudia v dedine. Mäso som očistila a vložila do jamy. Bol tam chlad a tma. Malo by vydržať minimálne dva mesiace. Kúsok som si opiekla na ohni. Chutilo výborne. Po toľkom čase bez mäsa som nepotrebovala ani soľ aby mi jedlo chutilo. Každé ráno bolo nádherné, zvieratá behali okolo mňa, stretávala som veveričky, srnky sem tam okolo prebehol jeleň či medvieďa. Mala som pred nimi rešpekt a oni rešpektovali mňa. Po niekoľkých dňoch som opäť dostala chuť na mäso. Šetrila som si ho. Nechcela som vraždiť viac ako bolo potrebné. Odhodila som kameň z otvoru no čakalo ma odporné prekvapenie. Do môjho mäsa sa pustili červy.

„Nieeee.“ Zarevala som do prázdna. Spustila som hromadu sĺz. Sadla som si na zem a sklonila hlavu medzi kolená. Môj plač neutíchal. Plakala som nahlas a všetko mi už bolo jedno. Chcela som sa vrátiť domov. Nevládala som viac. V ten večer som zaspávala unavená, vyčerpaná a bez nádeje na lepší život. Bola som príliš vyčerpaná aby som sa vrátila domov. Tú cestu by som nezvládla a vedela som to. Podľa mapy som bola príliš ďaleko aby som sa dokázala sama v takomto stave vrátiť. Ráno ma prepadol silný kašeľ. Hoci ešte nebola taká zima, zakutrala som sa do najteplejšej deky a ľahla si do postele v karavane. Bola som sama a opustená. Ťažko sa opisujú tieto pocity beznádeje. Zhnité mäso lákalo ku mne čoraz viac dravých zvierat, ktoré sa chceli najesť. Začala som cítiť strach a môj zdravotný stav na tom nebol najlepšie. Musela som načerpať nové sily, novú chuť do života. Zaprela som sa a vybrala sa vonku aby som si nazbierala nejaké plody na čaj. Potrebovala som niečo teplé. Oči mi slzili a telo ma bolelo pri každom kroku, no nevzdávala som sa. Po čase moja choroba prešla, avšak stále som sa nemohla vrátiť domov. V okolí nebola žiadna dedina, žiadne mesto kam by som sa mohla vydať a požiadať o pomoc. Odbíjali mi posledné hodiny života.

„Nesmieš sa vzdať Cara.“ Vánok ma podporoval. Veď predsa on ma sem dostal a ja som mu verila.

***

Prešiel rok a začínala ďalšia zima. Snehové vločky pomaly padali na zem, rieky zamŕzali a tvorili nebezpečné mosty. Moja sila dosiahla vrcholu pri situácii v ktorej som žila a tak som sa rozhodla ísť domov. Zobrala som ruksak a vydala sa na dlhú cestu. Po dvoch dňoch putovania som narazila na rieku, ktorú som musela prejsť. Most, ktorý ma mal prepraviť na druhú stranu sa však medzičasom rozsypal. Položila som nohu na ľadovú kryhu na ktorú sa rieka premenila. Pod ťarchou môjho tela však ľad začal praskať a tak som sa vrátila späť. Rozložila som mapu a hľadala inú cestu ako sa dostať preč avšak, žiadna iná cesta neexistovala. Musela som sa teda vrátiť do karavanu a počkať na jar, kým sa všetko roztopí. Túto zimu som musela prežiť sama. Bojovala som najviac ako sa dalo, stále mi však bola zima a celý čas som kašlala. Necítila som sa dobre. Každý nádych ma bolel. Pľúca mi šlo roztrhnúť. Vedela som, že je koniec a tak som si ľahla do postele, prikryla sa až po krk aby som bola aspoň v teple a oddala sa osudu. Nevládala som ďalej.


Zdieľaj článok na facebooku
7 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku