- ku koncu

Zabehol som si po pobreží do susednej dediny. Pri burácaní mora som premýšľal, ako som vlastne mohol stráviť celý život bez atlantiku, a ako sa znova prispôsobím na vedomie, že celý rok neuvidím oceán a to fantastické ostrovné počasie, plné hmly a prehánok.

V krčme na námestí Poço Velho som si kúpil dve fľaše piva a zamieril som si na blízku piesočnatú pláž s čiernym prieskom a nadbytkom ohorkov.

Otvoril som plecniak a vytiahol uterák a klobúk. Vyroloval som uterák a len tak som pozeral, ako sa miestne deti hádžu na pozliepaných surfoch o vlny. Dal som si dole tenisky a ponožky a zavŕtal som chodidlá do chladného piesku.

Vlajka bola žĺta, a vlny pomerne silné. Deti sa napriek tomu a asi aj práve preto bavili. Na obzore bolo vidno veľkú dovolenkovú loď. Nerozumiem, ako niekto môže ísť do takej pasce dobrovolne. V kajútach, izolovaný s ľiďmi a jebnutými animátormi na all inclusive jazde s žrádlom a chľastom, kde po čase zvládaš už len hrať v palubných kasínach, keďže je všetko ostatné neznesiteľné. Pôjdem na takú plavbu asi až, keď budem odhodlaný k samovražde.

Otvoril som pivo a uchlipkávajúc si jemnú limonádkovú tekutinu, som zahliadol tmavú portugalku na vedľajšom uteráku, ako na mňa mrkla. Mala na sebe lacný čierny top s akýmsi žabó a zaväzovací spodný diel plavok. Tvár nič moc, ako to v týchto krajoch býva, ale po niekoľkých minútach pozerania na vodu sa dvihla a vystavila na obdiv krásne tvarované nohy a zadok. Mrkla po mne a pomyslel som si, že niektorí ľudia si proste vyžadujú pozornosť. 

Fungovalo to, a keď odhalila ľúbozrivý dekolt v bielom vrchu plavok, mala moju plnú pozornosť. Popred mňa si to nasmerovala do vody a začala sa čabrať. Ja som sa len usmial sám pre seba, odpil si z piva a čítal som na telefóne Fountainhead.

Keď sa vracala von a bola pár metrov odo mňa, potkla sa a zjajkla. Zjavne si niečo udrela, ale iste nie natoľko, aby ostala na piesku. Ostala. Postavil som sa a podišiel k nej, podávajúc ruku. 

"You okay there?"

"Yes. Obrigada." povedala, usmiala sa a podala mi ruku. Zblízka vyzerala jej tvár lepšie. Aj keď mala črty, na ktore by som si asi musel zvykať dlhším pobytom na ostrove. Dvihla sa a ja som sa usmial, trocha som poklonil hlavu, ako to zvyknem robiť, odkedy ma tým nakazili ľudia v Japonsku a šiel som smerom k svojmu uteráku.

Zozadu som započul: "Where are you from?" S hrozným prízvukom.

"Slovakia." obrátil som sa a mierne sa usmial. "It's a shithole." Tomu poslednému asi nerozumela podľa výrazu tváre. Šiel som k uteráku a plecniaku a posunul ho zaroveň s jej stanovišťom, ale v slušnej vzdialenosti. Následne som sa spýtal, či môžem, na čo sa zasmiala a prikývla.

Ponúkol som jej druhú fľašku, a keď prikývla, otvoril som ju a podal jej ju.

Nasledovala hlúpa konverzácia, kde sa pýtala, ako dlho som tu, a čo som už videl a ja som sa to snažil povedať najviac euroanglicky, ako som mohol. Napokon sa ma spýtala, ako dlho tu ešte som. Povedal som, že do utorka, čo ju evidentne nepotešilo. Medzitým začalo poprchávať.

"Weather is getting bad. I should probably run back to the hotel. I'm staying at Pta. Delgada. Thank you for your company." povedal som a začal som sa zbierať. Medzitým niečo napísala na lístok a keď vstala a lúčili sme sa, dala mi ho do ruky. Bolo na ňom číslo a jej asi podivne vyslovované meno. Vypotila, že jej jej, a že by sme sa mohli stretnúť zajtra. Usmial som sa, poďakoval a prikývol, že zavolám.

Tak nejako sa asi ľudia bežne spoznávajú, pomyslel som si. Dobehol som do polky trasy a sadol som si na múrik. Vytiahol som z vrecka lístok, prezrel ho očami, a súc asociálom, skrčil ho a nechal morský vietor, nech ho vezme medzi kamene na pobreží.

Do hotela som vošiel úplne zmoknutý. Pozdravil som recepčnému, prešiel halu, do malého výťahu a šiel do izby, kde som si otvoril fľašu vína a ľahol si do vane. Zvykám si na metadon môjho oceánskeho heroinu...

Usrkávajúc si z fľaše vína si hovorím: "Slovakia, my beloved shithole, here I come."


Zdieľaj článok na facebooku
10 odoberateľov
Goodgoy

Floccinaucinihilipilifikácia kokotizmu a kokotov.

Komenty k článku