Keď si sa zjavila,
počul som v hlave zvuk kláštorného zvonu.
Bolo v tom niečo posvätné.
A neopakovateľné.
Alebo to bolo všetko len v mojej hlave?
S výnimkou toho,
že sa to nezopakuje...
Ako stará VHSka...
pretáčam pokrivené obrazy,
ktoré vnímam vnútorným zrakom.
Snažím sa mazať.
Prekrývať vrstvami nových myšlienok.
Vracia sa to v erupciách spomienok.
A v predstavách lúky bielych kvetov,
na ktoré strieka moja krv.
Spytujem svoje vnímanie.
Svoje pocity.
Robím si poriadok a môj poriadok ma mení...
Som každým dňom silnejší.
Ľudia sa o mňa opierajú a veria...
A ja si nemôžem dovoliť odísť, slabnúť, či prestať rásť...
Raz v budúcnosti,
keď bude horieť môj svet a popol zľahka dostadne na zem...
bude tým posledným, čo uvidím
prvý pohľad na teba.
A páska sa pretrhne.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár