Na ďalšej zastávke pristúpil ďalší holub. To už som nedýchal. Poznajú sa? Ten druhý zbadal kamoša, vyskočil si na vedľajšie sedadlo a začal sa družný rozhovor.
„Čau, ty bejku, aj ty sa vozíš v električke?“
„No jasne, mám to v paži, aby som chodil po vlastných.“
„Máš recht... kukni hen, Alfonz, jak sa šmatle po námestí, než dojde po hentú popelnicu, my budeme už za humnami.“
S rozkošou sledovali počínanie kolegu, plieskali krídlami do okna a ukazovali mu neslušné gesto.
„A kam valíš, vlastne?“
„Za jednou pichaňou do Dúbravky.“
„Čo, máte spolu mladé?“ kamarátsky ho bachol po chrbte kamarát.
„Nie, zatiaľ len vajcia. Stará nič netuší, tak ďaleko nelieta,“ rehlil sa. „A ty čo? Tá tvoja ako?“
„Ááále, dal som jej krídlom po papuli, ako po zobáku. Mala akési hrko-pindy, že nenosím domov výplatu, ako rohlíky z popelnice a tak. No nezabil by´s to? Sliepka vypĺznutá!“
Zhodli sa, že áno, je to ťažké byť v tejto dobe ženatým holubom. Ten jeden sa začal pokukávať okolo, akoby mal obavy. „Môže sa tu fajčiť?“ spýtal sa.
„Si zapáľ a uvidíš.“
Holub vytiahol pekný úhľadný špak a nenútene si zapálil. Vyfúkol nad seba dym.
„Čuješ, mňa už nebaví zobať po zastávkach omrvinky. Človek sa nachodí jak blbec, než sa nažere, idem to skúsiť do superkáča. Ako tesco, kaufland a hentí sračky.“
„Ťa odbachnú.“
„Čo? Šak vzduchovkou ťa nemôžu zastreliť, sú na to predpisy,“ nesúhlasil kolega.
„Čo ne! Minule som osral hlavu nejakej soche, si mal vidieť, jak skákali. Jak opice,“ točil hlavou okolo, aby bolo jasné, koho myslí opicami. Cestujúci dávno sledovali tých dvoch, aj zabúdali vystupovať. Zrazu sa holuby pritisli k oknu, zbadali niečo zaujímavé. Nad električkou zakrúžil kŕdeľ mestských holubov. Tí dvaja sa smiali ako blázni.
„Sééédloši, h, jak trepú krídelkami. Že sa im, kurva, chce lietať! Nemáš toho plný zobák?“ obrátil sa na priateľa.
„Prosím ťa, minule som lietal len s jedným krídlom, akože mám to na háku, aby som si dral obidve, a jebol som dole.“
„Ako na zem?“
„Jasne, zobák v hline. Táto elektrika je náhodou super nápad!“
Na chvíľu si zavreli zobáky, len jeden požiadal o službičku: „Ďobni ma tuto za krk, asi mám prašinu.“
Začali sa hniezdiť, hlavne ten jeden, taký strakatý, čo mal rodičov aj prarodičov strakatých.
„Ináč táto kraksňa nič moc,“ povedal ten nespokojenec.
„Prečo, šak sedíš, do sedačky prdíš, je tu fajn,“ nesúhlasil ten čistokrvnejší.
„Ááále, sedí sa tu jak na záchode. Kukni hen, tí audiny,“ prilepil sa na okno. „A ten bavorák, to je pekáč, ty pičo, na tom by sa lietalo!“
Holuby čumeli cez okno a pregĺgali naprázdno. Ani si nevšimli, že sa čosi deje. To revízor nenápadne šacoval cestujúcich, či majú zaplatené.
„Kurva, revízor! Máš lístok?“ panikaril strakoš.
„Mám sms-lístok,“ vytiahol ten druhý mobil.
Strakoš nelenil a vzlietol. Navzdory rečiam lietal celkom slušne. A revízor za ním. A zase naspäť, po celej električke. Konečne zastavila. Dvere sa otvorili, holub vyletel. Boli sme v šoku.
Dvere sa zavreli, šli sme ďalej. Revízor ostal dnu. Kruci! Cestovný lístok! Ja síce mám zaplatené, ale...
V prdeli, už je neplatný. Revízor sa blíži, už je tu. Nedalo sa nič robiť, roztiahol som krídla, a poď ho! Cez okno a za jazdy!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
radasapytam
31. 3.marca 2017 08:57
ďakujem ti za pútavé čítanie a ten nečakaný koniec! Veľmi sa mi to páčilo.
2
V prdeli, už je neplatný. Revízor sa blíži, už je tu. Nedalo sa nič robiť, roztiahol som krídla, a poď ho! Cez okno a za jazdy!
-tomu som nepochopil vysvetli mi to prosím
-tomu som nepochopil vysvetli mi to prosím
4
@emptysoul
Viem, koniec trocha v inom duchu. Čiže: Ak som celý čas mal pocit, že mám halucinácie, tak nakoniec som im uveril a stotožnil sa s nimi. Alebo: Blbnem, blbnem a nakoniec to zabijem poriadnym kolíkom. Blbnutie sa stupňuje, aj ja som holub. Mohol som dať aj iný koniec, ale ja mám rád absurdity, šialenstvo do krajnosti.
Pravdaže, ten príbeh je o spôsobe komunikácie, teda ako sa dnes hovorí. Každá doba má svoje, keby to niekto napísal pred sto rokmi, tak to sotva niekto pochopí. Jazyk sa vyvíja a ani SAV s tým nič nespraví.
Viem, koniec trocha v inom duchu. Čiže: Ak som celý čas mal pocit, že mám halucinácie, tak nakoniec som im uveril a stotožnil sa s nimi. Alebo: Blbnem, blbnem a nakoniec to zabijem poriadnym kolíkom. Blbnutie sa stupňuje, aj ja som holub. Mohol som dať aj iný koniec, ale ja mám rád absurdity, šialenstvo do krajnosti.
Pravdaže, ten príbeh je o spôsobe komunikácie, teda ako sa dnes hovorí. Každá doba má svoje, keby to niekto napísal pred sto rokmi, tak to sotva niekto pochopí. Jazyk sa vyvíja a ani SAV s tým nič nespraví.
Napíš svoj komentár