Keď počúvaš človek, ako máš milovať a ctiť – to tú rodnú hrudu, ten humus – pozrieš z okna a čo vidíš? Počasie zas hnusné jak sviňa! Kdeže raj a nad Tatrou sa blýska (ba keby sa len blýskalo!), tu leží inverzia biela ako ľadový medveď, vyvaľuje sa v slovenských kotlinách a človekovia padajú na ľadových chodníkoch – rozbité huby a dolámané hnáty. Tak, moja, taká si mi krásna, vlasť odvekov daná – špinavé snehy a premrznuté duše.
Toť zrušila si verejnú dopravu a teraz ráno vlna za vlnou sa valí, spoza kopca do doliny, mačacie oči áut ako na retiazke – plechoví tátoši z Kopaníc. Vraj idú do práce. Ó, Vlasť, kde máš prácu? Zbúrali ti jednu, druhú, všetky. A vraj do práce. Do akej, anciáša?? Je ešte možné byť, keď práce nebyť? Vlezú do mesta hordy plechové ako vši do kožuchu – sú v teple a krv – tridsať stupňov nad nulou! A vonku ľadový medveď. Že na stavbe, tam, človek vo vreci odetý, v prievane, v sopli, ani vyšťať... To Ukrajinec, Rumun – za dve kačenky na hodinu. Slovenský vlastenec popíja kafčo v cukroške, dve kolegyne po päť kačeniek, kamoši a to správne pivo. Už sa tešia na hokej, budú zas vyzdobovať. Slovensko dotoho!
(do čoho?)
Kde sme sa to v prdeli ocitli? V delíriu tremens? (Šatan na hrad, Sagan na hrad!) Nohy máme ako hodinové teľa a bľaboceme nezmysly. Nemáme už Jánošíka a na Švejka sme sa nezmohli. Vyrábame smrádeček a teplúčko. Hm. Ktovie, kde sa teraz blýska?
Možno tam... tá rudá žiara nad Kl... nad Pekingom! Ona prehreje naše srdcia a zaženie inverziu. Svoj predvoj – za priehrštie čínskych znakov – rozsiala po všetkých reklamných paneloch. Ak ich nevyzobú sliepky, zapustia do nás korene a my konečne spoznáme, čo je to práca: ako súčasť čínskej automatickej linky bude každý Slovák naplnený zmyslom a teplom domova. Naše slnko je jedine na Východe. Aj už troška ťangujeme: Ťaj mi daj a pekne ťa maj!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár