Maša si nemohla pomôcť, bola pojašená, stále sa vrtela, aj inseminátor sa na ňu sťažoval. Nebola to láska vtedy ráno – mala chuť ho kopnúť. Zato kopol on ju – do rebier a do vemena. Potom mala teliatko. Vzali jej ho.
Maša pri tom vrtení prišla na to, ako si odvadiť reťaz. Nabrať ju zospodu a trhnúť smerom hore. Naviedla aj uvážlivú Maryšu, aby to skúsila. Ani netušili, ako sa im to zíde.
Raz neprišli kŕmiči do práce. Neprišiel nikto. Kravínom sa do večera ozývalo hromové bučanie. Maša už to nevydržala.
„Ja na to kašlem!“
A trhla hlavou, že reťaz len vyletela. Vedela, čo bude. Dostane bitku – tou reťazou po rebrách.
Maryša si ešte chvíľu zabučala. Pálili ju aj cecky, nikto ich nepodojil. Videla, ako Maša behá sem a tam. Robí aspoň niečo, a Maryša nič. Nabrala reťaz zospodu a bola slobodná... Teda nie celkom, dvere boli zavreté. Za nimi je krmivo.
„Ty vieš, ako sa otvárajú?“
Otázky Maše boli niekedy do zúfania. Bola dobrá na akciu, ale myslenie prenechávala iným.
„Ja viem,“ ozvala sa neznáma. Stála hneď pri dverách. Prišli k nej.
„Som Stračena, teší ma.“
Uvoľnili jej reťaz.
„Tú páku musíte zatlačiť doľava.“
Zatlačili. Dvere sa otvorili. Za nimi krmivo. Lačne sa nažrali. Zvnútra sa o to hlasnejšie ozýval bučivý rev. Pomohli kolegyniam, jednu po druhej ich pustili na slobodu.
Ale čo je to sloboda? Zatiaľ, čo ostatné žrali, Maša a Maryša vyšli k dverám. Už poznali slnko a oblohu, ale od detstva sa von z kravína nepozreli. Dostali strach z voľného priestoru. Bola to ako bezodná jama, nevedeli do nej vojsť. Postávali bezradne na prahu a boli slepé od slnka a v šoku z hĺbky sveta za prahom.
Ich uši zachytávali slabšie bučanie kdesi z diaľky. Bol to najsladší vánok, aký kedy počuli. Ich deti plačú, prosia o jedlo a majú strach. Maša i Maryša sa rozbehli za zvukom. Občas narazili, občas spadli, lebo nevedeli chodiť po voľnom svete. Našli teliatka v inom kravíne, každé bolo v drevenej klietke. Väčšinou ležali na zemi, niektoré už boli mŕtve. Rohami rozmlátili tie klietky, teliatkam dali napiť sa mlieka. Neboli to celkom ich vlastné, svoje dietky nenašli. V tom sa nikto nevyzná, ako sa rozdeľujú. Možno už ich odviezli...
Maryša sa triasla, neurčitý strach ju opantal ako smrť. Už dorazili všetky kravy a teľatá boli zachránené.
„Čo sa mohlo stať?“
Maša bola udalosťami pomerne nedotknutá. Jej bezstarostnosť Maryšu dráždila, ale zároveň to vlastne bolo dobre.
„Neviem.“
„Kde sú toľko?“
Maryša vyriekla prorocké slová: „Mám pocit, že už neprídu.“
Ich väznitelia museli zažiť čosi mimoriadne. Nikto si ani nevedel predstaviť deň bez kŕmičov a dojičov, a zrazu... to bola realita. Ani jediný! Ani na dvore, ani v poli okolo, ani na ceste, čo končila domami nejakej ľudskej dediny.
Sklonili hlavu k zemi, vôňa trávy ich oslovila dávno zabudnutým jazykom. Tráva! Ozajstná živá tráva akú nepoznali v živote! Jedli a plakali. Toľko krás má život, o akých ani netušili.
Z vedľajšej farmy ich zavolal iný hlas. Poznali ho, hoc v živote nepočuli ten zvuk. Prišli tam a stŕpli. Dívali sa do tvárí, ktoré vyzerali ako ony, ale neboli to kravy.
Uvoľnili im vráta, pustili ich von. Telá týchto bytostí mali silu neskutočnej rozkoše. Čo je to, čo im doteraz chýbalo? Akoby každý ešte len teraz začínal život od začiatku, od nuly. Nemohli to pochopiť, bolo to bláznivé a obrovsky krásne!
Putovali krajinou, kam ich oči viedli. Kravy a teľatá, okolo býky. Narazili na hydináreň. Išiel odtiaľ príšerný puch. Vnikli dnu, ale už bolo neskoro. V klietkach ležali mŕtvoly sliepok. Vycúvali zhrozené von. To by ich čakalo, keby Maša neobjavila trik s reťazou. Mimo toho našli ohradu, v nej boli kohúti. Boli pripravení na expedíciu a boli živí. Zem pod nohami mali vyzobanú do posledného stebielka. Kostené telá a apatické tváre sa bez strachu dívali, ako kravy ničia zariadenie. Keď sa ukázala cesta von, neboli schopní pohybu.
„Čo nejdú?“ spýtala sa Maša.
„Asi je už neskoro. Príde taký bod, a vôľa už nič neznamená.“
„Veď už majú čo jesť.“
„To nie je o jedle,“ povedala Maryša.
Potom objavili ošipáreň. Nie podľa kvikotu hladných prasiec, našli ju podľa pachu mŕtvol. Otvárali vráta, ale nevnikala sloboda dnu, ale smrť von. Bol to desivý obraz hrôzy a ukrutností. Kravy až teraz spoznávali, čo všetko sa dialo.
Našli aj živú sviňu. Pomohli jej na nohy. Podopierali ju, keď išla von. Mala v očiach nesmrteľné odhodlanie. Žila z vôle raz opustiť tento žalár. Každým krokom bola silnejšia, donútila svoje telo nasledovať myšlienku.
Potom tam vonku vošla do kaluže. Prvý raz v živote zaryla rypák do pôdy. Každá sviňa chce predsa zaryť rypák do pôdy! Od svojho prvého dňa po posledný. Potom zomrela.
Kravy sa vyhýbali ľudským mestám a dedinám. Išiel odtiaľ príšerný puch.
„Čo sa mohlo stať?“ spýtala sa Maša.
Maryša iba mykla hlavou.
„Neviem. Asi vykapali na nejakú choleru.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár