Bolí to.
Zuby ohraných piesní útočia na úbohé telo, keď spoza okna blikajú svetlá križovatky. Najmä oranžová, večernému pokoju patrí uspávanka o minútach, ktoré čochvíľa utečú.
Tancuje domov a s preludom sa drží prepletenými prstami. Cez spojenie rúk si želajú len to najlepšie.

Keď príde domov, zloží si masku a naraňajkuje sa bez tváre. Ani v zrkadle, ani v hrnci svoj odraz nevidí. Vyvracia sa do záchodovej misy, ale nik ju nevidí, lebo červené fľaky po niekoľkých minútach zmiznú.

Kráča do školy, útechou je melódia a prepínanie sa do paralelného vesmíru, kde sa dá veľmi ľahko dostať pomalorýchlou chôdzou. Opäť sa držia za ruky, želajú len to najlepšie. Môžeš žiť.

Na chodbách sa pohybuje ako prachová častica s červeným sakom, ktoré ju chráni pred nežiadúcimi pohľadmi a vlastnými slzami.
Odchádza sa pochovať na záchod, minimálne prežiť triašku a ďalšie dávenie nestrávených zvyškov.

Počas prestávky so svojou usmievajúcou sa halucináciou, predstavou, sedí a číta si. Držia sa za ruky, akoby už nikdy nemali pocítiť svoj vzájomný dotyk.
Najradšej by ju pobozkala, objala, predstavuje si to v duchu, aké by bolo príjemné znova padnúť a nájsť sa v drobných, ale ak sa načiahne, obraz zmizne ako jeseň v údolí počas prvých snehových vločiek padajúcich.

Namiesto toho si zloží z očí kaleidoskopické okuliare, pomyslí si, že to bol pekný sen a sadne si na miesto cestujúceho, ktoré jej drží človek, neveriaci jej blúzneniam. Stáva sa tým, čo vidí ten druhý, lebo je jednoduchšie poddať sa psychickým klietkam pseudopriateľov.
Bolí to.

Ale jej život pokračuje, i keď už nemá žiadne istoty okrem smrti.
"Už čoskoro," myslí s absolútnou vierou a miernym náznakom zúfalého úsmevu.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár