O babatku.

Je mi smutno a mam pocit, ze dnes som uz skusila spravit snad vsetko pre to, aby mi bolo lepsie. Vykopala som sa z postele a sla pozriet do mesta, upratala byt, zacala vyfarbovat obraz podla cisel ktory som si z terapeutickych dovodov zadovazila, snazila sa pozerat film a citat aj len tak plakala a cakala kym to prejde. Ale napriek tomu ze v poslednych dvoch dnoch som mala pocit ze uz je to trocha lepsie, dnes sa mi ten smutok uz zase neda prekonat a tak som sa rohodla skusit nieco ine - pisat. Ako spravny grafoman (ako ma tu ktosi nedavno nazval a asi nebol daleko od pravdy) mam celkom dobru sancu na to, ze to pomoze. Vlastne ani neviem ci ten blog zverejnim, predpokladam ze pointa pisania pre ulavenie dusi je v samotnom pisani nie v zdielani vysledku, no mozno by bola skoda nechat si ten pribeh pre seba. Sama rada citam take tie zo zivota, a tento nim rozhodne bude. Uvidime, som zvedava co z toho vznikne, ako velmi depresivne to bude a ci z toho nahodou nebude 10+ stran co sa mi bezne pri pisani stava, a nikto to citat nebude.

Aby som sa konecne dostala k pointe, vacsina z vas uz asi z mojho nedavneho statusu vie co sa mi stalo a cim si teraz prechadzam - pred dvoma mesiacmi som otehotnela, no bohuzial som v siedmom tyzdni o babatko prisla. Je to vec bohuzial dost bezna, no napriek tomu ze som vedela ze takto konci az 20% tehotenstiev v prvom trimestri, je to nieco na co sa pripravit neda. A myslim, ze moj pribeh je vlastne sam o sebe dost specificky a zasiahlo ma to asi viac nez by som sama cakala, a tak skusim porozpravat ako sa to cele stalo.

(Mala vsuvka: Po dopisani blogu mozem potvrdit ze je naozaj velmi dlhy a zachadzam do detailov o cikani na papieriky, ovulacii a nedobrovolnom ukonceni tehotenstva, cize odporucam aby kazdy koho moze takyto obsah sokovat ci pohorsit radsej presiel na blogy ineho charakteru :D).

Vzdy som velmi chcela deti a rodinu a vzdy som si predstavovala taky ten klasicky scenar o zasnubach, manzelovi, domceku so zahradkou, psom a nakoniec dvoma ci troma detmi. Okolo tridsiatky idealne, ak bude skor nevadi, ak neskor tiez nie. Ked sa na to s odstupom casu pozriem pride mi vtipne ze som si myslela ze zrovna mna toto moze cakat. Ved to som ja, moj zivot bol vzdy plny necakanych zvratov, dobrodruzstiev a blaznivych udalosti. Ked som otehotnela hovorila som si - ako som si mohla mysliet ze zrovna mna caka takyto “obycajny” osud. No a teda niekedy v polke juna som zistila, ze by to naozaj cele malo byt inak. Ako uz viete, zivot to po par tyzdnoch zase cele otocil a tak predsalen este mozno na toho manzela s domcekom pride - no ja by som dala cokolvek za to, aby sa to nestalo a babatko mi zostalo.

Pozadiu mojho pribehu s frajerom sa asi velmi venovat nemusim, kedze ho tu vela ludi pozna - vztah mame taky trocha netradicny, zoznamili sme sa len v septembri 2019, on je odomna skoro o 5 rokov mladsi, zije 800 kilometrov odomna a pocas toho neceleho roka sme fungovali vo vztahu na dialku, aj ked sme spolu boli naozaj velmi casto. Ked prisiel korona shit tak sme sa v istom bode rozisli, nakolko sme si kvoli zjavnym prekazkam (vek, vzdialenost) tak nejako nevedeli predstavit spolocnu buducnost a usudili sme ze nasa velka laska nie je vsetko a bude najlepsie ked pojdeme kazdy vlastnou cestou. Po partyzdnovom trapeni sme sa z neurcitych dovodov znova stretli, nasa laska opat velmi vzplanula ale tak nejako sme stale nevedeli najst riesenie pre nasu situaciu a nachadzali sa vo faze “uvidime, co s nami bude”. A tak sme sa proste parkrat stretli a mali nadherny vikend, nekonecne velakrat si hovorili lubim ta no za par sme sa asi nepovazovali. Hej, povedzte toto nasim starym mamam a budu sa chytat za hlavu, sama som nikdy tieto “ani spolu ani bez seba” vztahy velmi nechapala a zrazu som sa v takom octila. No co vam poviem, jednoducho najidealnejsi cas na splodenie potomka :D  Samozrejme babatko bolo absolutne neplanovane. Poviem vam rovno, ak ste si na 100% isti ze ste uplne mimo svojich plodnych dni, rozhodne sa mozete mylit. Moje sedemtyzdnove tehotenstvo je toho dokazom.

Ked som si robila test, bola som fakt asi na 99% presvedcena, ze tehotna nie som. Meskalo mi to celkom bezne a velakrat v zivote som si robila test “pre istotu”, s vedomim ze to bude v pohode. A tak ked som na frajerovo naliehanie po pardnovom meskani v jedno poobedie cikala na tento konkretny papierik, nijako extra ma to neznervoznovalo, kedze som si este stale bola ista znalostou svojho tela a jeho procesov. Pokoj ma zacal opustat v momente, ked som zbadala slabucku, skoro neviditelnu druhu ciarku. Bola tak slaba ze som naozaj nevedela ci to snad len nepresvita, poslala som fotodokumentaciu frajerovi ktory sa hned hodil do rezimu paniky, no mne to stale prislo velmi nepravdepodobne. Poslala som teda fotodokumentaciu svojej mame ktora ako skusena zena ktora uz rodila trikrat mohla do situacie vniest viac mudrosti, na co mi ona povedala - “no to si tehotna, ja som mala tu ciarku vzdy takuto”.

WHAAAT? Ok, este stale som si nemyslela ze to je pravda, no zacala som si pripustat aj tuto moznost. Nasledoval telefonat s frajerom ktory uz bol vo full panic rezime, telefonat s naj kamosom ktory hned vyrazil a asi do 15 minut bol u mna, a prve slzy a plac. V tom momente som si to totiz vobec nevedela predstavit. Uz som vyssie spominala taky detail, ze aj ked ja mam skoro 27 a materstvo by v mojom veku nebolo nic nezvycajne, moj frajer ma 22, je druhak na vyske, som jeho prva frajerka, pozname sa menej ako rok a byva v inej krajine. TAKYCH PAR MALYCH DROBNOSTI :D

No bojova rada v zlozeni ja, frajer, mamka a kamos uzniesla, ze najlepsie spravim ak si rano urobim druhy test a uvidim ci sa to potvrdi, alebo tento prvy naozaj bol nejaky chybny.

V tu noc som vela nespala, len premyslala a riesila co ak, budik si dala na siestu a hned utekala zistit, akym smerom sa bude vyvijat moja buducnost. Vysledok bol ale uplne rovnaky - velmi, velmi slaba skoro neviditelna ciarka, a kedze to bol test rovnakej znacky, stale som si nebola ista ci to tak snad ma byt, alebo som naozaj tehotna. Vybrala som sa do prace a cakala kym odbije osma hodina kedy otvaraju DMku, utekala tam a kupila taky ten posh digitalny test ktory vam v pripade tehotenstva ukaze aj kolko tyzdnov od oplodnenia prebehlo.

Ked som si ho v robote na zachode robila, este stale som si uprimne myslela ze tehotna nie som. Citila som sa maximalne netehotne. Bolo mi uplne rovnako ako kazdy mesiac predtym, nez som to mala dostat. A tak ked som sedela na tom zachode a pozerala na displej toho 25 euroveho testu ako na nom blikaju presypacie hodiny, bola som presvedcena, ze sa tam objavi MINUS.

No ovicidne som sa mylila, kedze po par minutach na mna bliklo krasne a zretelne PLUS. Kym som predychavala prvotny sok presypacie hodiny blikali dalej, az kym sa na displeji neobjavilo “1-2”, co znacilo 1-2 tyzdne od pocatia. Wow. Zavolala som frajerovi a oznamila mu novinky, ten okamzite sadol na vlak a vybral sa do Viedne. Mne bolo naozaj celkom zle, z toho soku, ked som sa ukludnila zbalila som si v kancli veci, povedala sefovi ze sa necitim dobre a idem domov, doma si lahla do postele a asi hodinu pozerala do stropu.

Frajer uz bol vo vlaku, cesta do Viedne trva asi 9 hodin a tak som mala pred sebou par hodin premyslania co bude, a postupne sa mi zacala situacia vyjasnovat. Volala som s mamou, snad dve hodiny, a na moje prekvapenie ona hyrila neskutocnym nadsenim. Naozaj, tak stastneho cloveka ste este nevideli :D Velmi ma ukludnila a povedala mi ze vlastne o nic nejde, ja mam na to vek, som zabezpecena, frajer je sice mlady ale zabezpeceny je tiez, deti som vzdy chcela a v neposlednom rade sa milujeme, co je tiez celkom prijemny fakt. Zrazu mi ta predstava neprisla az tak hrozna, mama ma ukludnila a ked mi v ten den poslala asi desiatu spravu s textom "JA SA TAK TESIIIIIM”, zacala som sa tesit aj ja.

Narozdiel odomna moj frajer potreboval trocha viac casu. Prvy vecer po tom co prisiel bol naozaj narocny. Ja si ani len neviem predstavit ake to prenho muselo byt tazke. Naozaj, predstavte si ze mate 22, studujete, mate prvu frajerku a SPRAVITE JEJ DIETA. Pockat, vy jej to dieta spravite ked vlastne ani NIE STE SPOLU. No, to asi nie je tak jednoduche spracovat :D  Takze prvy vecer sme riesili a nemohli tomu uverit a plakali a smiali sa a na chvilu sa tesili a potom zase plakali. On to medzitym povedal svojim velmi pragmatickym rodicom, ktori su vo veku mojich starych rodicov, a ti navrhli “jednoduche riesenie”. On im ale velmi rychlo vysvetlil ze z mojej strany take riesenie urcite nehrozi, vzdy poznal moj postoj a vedel ze u mna (opakujem U MNA, co robia ini mi je jedno) byt tehotna rovna sa mat dieta a ina moznost neexistuje (lol, ako som sa len mylila). A tak jeho rodicia zaujali celkom prijemny “no ok, tak budeme mat vnucatko” postoj. Ja ich kvoli tomu pociatocnemu napadu vobec neobvinujem, napriek tomu ze ma maju celkom radi uplne chapem ze je pre nich podstatnejsia buducnost ich syna nez telo a pocity nejakeho random dievcata. Cize v pohode. A na ich prvotne zelanie aj tak prislo, len trocha smutnejsim sposobom.

Ked som sa rano zobudila, bol to den 1 mojho noveho zivota. Neviem ci to bolo tymi hormonmi, ale ja som sa zobudila NESKUTOCNE STASTNA, a od tohoto momentu ma moje stastie neopustilo. Budem mat babatko. OMG!! Je vo mne, kombinacia mna a frajera, prislo mi to hrozne uzasne a jemu ocividne zrazu tiez, lebo mi chytal brucho a hovoril “hello baby” a upozornoval ma nech uz nejem caesar salat lebo su v nom surove vajcia. No, az tak dlho mu to spracovanie netrvalo :D

Odisla som aj so svojou dobrou naladou do prace a zacala si zistovat prakticke veci. No a moja nalada sa este znasobila po tom, co som zistila aka materska mi tu v Rakusku mala cely rok chodit :DSamozrejme ze frajer este stale spracovaval, no uz sa aj on tesil a zacali sme planovat. Vedela som ze ist do Nemecka pre mna neprichadza do uvahy, jednak kvoli tej materskej ktoru by som tam mala ovela nizsiu, a jednoducho chcem byt tu pretoze tu mam Kika, velmi nablizku mamu a sestru a celu rodinu a tam vobec nikoho nepoznam, je to mensie mesto kde by mohlo prekazat ze nehovorim po nemecky, atd. A tak sme sa dohodli, ze on najde sposob aby sa mohol prestahovat sem. Vymysleli sme uzasny plan, on dokonci semester a pride sem, pojdeme do vacsieho bytu ktory sme medzitym aj stihli najst, a budeme trocha nezvycajna no velmi stastna rodinka.

Od toho dna som zila v obrovskom a neuveritelnom stasti, a frajer sa ku mne pridal. Hrozne sme sa tesili, cele mi to prislo strasne super, rano som vstavala s usmevom na tvari a vecer nemohla zaspat, lebo som premyslala nad tym, ake skvele vsetko bude. Nas vztah bol lepsi ako kedykolvek predtym, bolo to proste super, a napriek tomu ze sme vedeli ze velke percento tehotenstiev nedopadne, nevedeli sme sa prestat tesit. Dokonca sme sa velmi rychlo zhodli aj na menach pre babatko, googlili sme zavesne voziky na bicykel a planovali kam vsade pojdeme aj s malickym na dovolenku. Ja som sa nastastie ovladla a nepovedala to vela ludom, do dnesneho dna to nevie ani moj otec, nikto v praci a ani vela dost blizkych kamaratov. Povedala som to len tym najblizsim a s napatim cakala, kym konecne prejdu tie prve tri riskantne mesiace. Kiezby som vedela ze sa toho nikdy nedockam, a tesila sa menej.

V siestom tyzdni som sla k lekarovi, bolo to este dost skoro no babatko bolo na ultrazvuku vidiet aj ked bolo uplne malinke, dostala som aj vysnivany ultrazvukovy obrazok ktory si frajer hned s hrdostou vycapil na chladnicku. Tesit sa medzitym zacali aj jeho rodicia, naplanovali sme tyzdnovu dovolenku u nich aby sme sa vsetci este lepsie spoznali a ja uz som sa nevedela dockat kedy to budem moct oznamit v praci. Napriek tomu ze mi byvalo celkom nevolno, vo vseobecnosti som sa citila velmi dobre a ani znama tehotenska unava na mna nedolahla, a tak som pokracovala vo svojej cvicebnej rutine. Samozrejme s obmedzenou intenzitou, ale bicyklovala som aj chodila do fitka, no samozrejme cvicila odlahcene a kratsie. Povolil mi to aj lekar, dokonca povedal ze je to v pripade ze som cvicila uz predtym velmi prospesne, a tak som dalej zila vo svojej stastne bublinke, chodila do prace, na bajk a na vylety s frajerom.

Az uplne z nicoho prisiel ten odporny, najhorsi den v mojom zivote, na ktory nikdy nezabudnem a stale nemozem uverit ze to nebol len sen. Stalo sa to uplne bez varovania, dokonca bez jedineho naznaku bolesti, v ten den som sa citila skvele a zhodou okololnosti este v to rano narazila na nejaku stranku ktora rata pravdepodobnost spontanneho potratu na kazdy konkretny den tehotenstva. V ten den bola moja pravdepodobnost 10.8%.

Bola som zrovna vo fitku, klasicky lahky workout po praci, sla som medzi cvikmi na zachod a bohuzial zistila, ze krvacam. Srdce sa mi zastavilo, uz som vedela ze to asi nevesti nic dobre a trasuc sa som zavolala mame. Netusila som, co mam robit. Ta mi povedala aby som sla do nemocnice, makes sense ale ja som proste v tom soku nevedela ani len kde nemocnica je, a tak som schmatla tasku, s placom bezala v cvicebnom obleceni domov a volala naj kamosovi aby mi pomohol zistit do akej nemocnice to vlastne mam ist. On pohotovo dokazal nejakym zazrakom vygooglit sukromne cislo na mojho lekara a okamzite vyrazil ku mne. Lekar mi nastastie zodvihol a povedal mi, aby som sla k nemu do ordinacie, on tam sice nie je ale bol tam nejaky jeho kolega ktory sa na mna pozrie. Ja vlastne ani neviem, ako som to cele prezila. Stale som necitila ani naznak fyzickej bolesti, no to prazdno ktore som citila vo vnutri bolo tak ochromujuce, ze sa to slovami neda ani vyjadrit.

Doma som hodila rychlu sprchu, zhodnotila svoje sance na uspech ako velmi nizke, do desiatich minut bol u mna kamarat a vyrazili sme k lekarovi. Pre presnost udavam ze fitko, moj byt a ordinacia lekara su umiestnene v okruhu asi 1.5 kilometra, takze som cas nestracala, no aj tak mi uz bolo jasne ze to asi dobre nedopadne. Cely cas som bez prestania plakala, nevedela som sa ani nadychnut, premyslat, bolo to hrozne, aj po ceste domov, aj po ceste k lekarovi, aj ked sme dorazili do ordinacie a oznamila som sestricke co sa deje. Ta ma na chvilu posadila a spytala sa jedinej pani ktora v cakarni sedela, ci by som mohla ist prva, kedze som tehotna a krvacam. A pani jej s kludom v hlase povedala ze nie, pretoze jej manzel caka v aute a nema parkovaci listok. Neuveritelne ale je to tak, sestricka jej nastastie povedala ze nema na vyber a prva idem, a tak som o par minut sedela s placom na stolicke oproti lekarovi.

Zazitok to teda nebol najprijemnejsi, lekar zrovna nehyril empatiou, mal tam nejaku praktikantku s ktorou sa vkuse bavil po nemecky napriek tomu ze je to english speaking ordinacia, diktoval jej co ma pisat do pocitaca - veci ktorym som nerozumela, bez toho aby mne povedal co sa deje. Proste si to predstavte, lezala som klepajuc sa na tom stole, krv sa zo mna liala a on namiesto toho aby mi povedal - je mi to luto, o babatko ste prisli, niekolko minut diktoval nemecke blaboly a na mna sa ani nepozrel. Po par odpornych minutach sa uracil oznamit mi to co mi uz bolo uplne jasne, no chapete to, clovek ma vzdy aspon stipku nadeje a kym som to nepocula verila som, ze to mozno nie je pravda. Bonusova udalost bola, ked prizval dalsiu sestricko-lekarko-praktikantku aby sa mi prisla pozriet medzi nohy a vytiahli zo mna 2.5 centimetrovy plod ktory uz bol na ceste a strcili ho do skumavky s ktorou potom sestricka cislo dva veselo mavala pred mojou tvarou kym sa po nemecky bavila so sestrickou cislo jedna. Toto vsetko sa dialo bez toho aby sa na mna niekto pozrel a povedal mi co sa deje, lezala som tam a plakala a pozerala na tu skumavku v ktorej bolo nieco co mal byt moj cely dalsi zivot a oni si ju tam predomnou pohadzovali. Nemyslim ze prehanam a nemyslim ze som precitlivela, myslim ze napriek tomu ze pre nich je to bezna vec ktoru pravdepodobne zazivaju na dennom poriadku, pride mi hrozne ze sa takto spravali. Potom si uz vlastne ani vela nepamatam, kazali mi utriet sa a obliect, povedali mi ze “sa to stava” a mam prist rano na kontrolu. Nejako som sa aj s kamosom dostala domov, on tak ako vzdy poslednych asi milion rokov bol cely cas pri mne, a vobec neviem ako by som to bez neho zvladla. Je mi hrozne luto ze pri mne nemohol byt frajer, ale tak to je a nezmenim to, boli sme samozrejme stale na telefone a udalostami bol zasiahnuty rovnako ako ja. Okej, asi nikto tym nebol zasiahnuty rovnako ako ja, ale tiez to neniesol zrovna najlepsie.

Nejako som preckala prvu noc, bez spanku a s nonstop placom - ja som normalne mala namiesto oci len dve ciarky ako velmi som ich mala opuchnute, no prestat plakat mi neslo. Rano som sla na kontrolu, nastastie uz k mojmu uzasnemu a skvelemu lekarovi, ktory bol mily, citlivy a empaticky, aj ked mne to bolo asi jedno, lebo horsie mi uz byt nemohlo. Nastastie mi oznamil ze fyzicky som v poriadku, napisal mi na tyzden PNku a povedal ze este budem moct mat tisic babatiek a ja som sa nejakym sposobom odpratala na vlak do Nemecka. Frajerovi som napriek svojmu stavu prist za mnou nedovolila, pretoze mal zrovna skusky, a ked uz sme prisli o babatko asi by nebolo najmudrejsie aby ho kvoli tomu aj vyhodili zo skoly. Osemhodinovu cestu troma vlakmi som nejako prezila, asi som musela vyzerat neskutocne hrozne, kedze zopar ludi sa ma po ceste spytalo ci som okej a ci mi mozu pomoct. Bohuzial, pomoct mi nemohol nikto, asi len cas.

A vlastne este moj frajer, tie nasledujuce dni s nim priniesli aspon ciastocnu ulavu, nepohla som sa od neho ani na krok, bola som na nom zavesena a plakala nonstop a vlastne postupne sa medzi plakania vnarali useky neplakania a tie sa stale viac predlzovali. Bol uzasny, hrozne silny a mne je vlastne teraz trocha luto ze jemu sa vela podpory nedostalo, lebo vsetku energiu musel investovat do mna. No ja som mala naozaj problem vobec existovat a tak sa o mna krasne staral, snazil sa ma priviest na ine myslienky a mne naozaj po par dnoch zacalo byt lepsie. Do toho vsetkeho sa snazil ucit na skusky a za to ho fakt obdivujem.

Predpokladam, ze vela ludi si teraz mysli ze som precitlivela alebo drama queen alebo to beriem ako privelku katastrofu, ja si to nemyslim pretoze to podla mna tragedia je nech sa to stane komukolvek a za akychkolvek okolnosti, a napriek tomu ze sa bezne povazujem za silnu osobu toto som velmi nezvladala a nemyslim si, ze je na tom nieco zle. Kazdy dealuje so smutkom vlastnym sposobom. No aj tak by som rada dodala, preco moju situaciu vidim trocha ciernejsie, nez je bezne.

Ono totiz zvacsa ked sa toto niekomu stane, tak to bolo bud tehotenstvo planovane alebo to je jednoducho zena ktora ma manzela, dlhodoby vztah ci ine vhodnejsie podmienky, a napriek tomu ze VZDY je to velke nestastie, takato zena moze pocitovat utechu a svetlo nadeje v tom, ze to “skusia znova”. Ich plany sa nerusia, len docasne posuvaju. Sam lekar mi povedal, ze skusat znova sa moze prakticky hned. Bohuzial, ja nic taketo nemam, kedze napriek tomu ze frajer sa z tehotenstva velmi tesil a to ako to dopadlo ho zasiahlo, stoji si za tym ze nic sa znova skusat nebude. Ja tomu uprimne rozumiem, jeho situacia naozaj nie je idealna a je pochopitelne ze si mysli, ze na deti ma este cas. Problem je ten, ze moj mozog sa uz preprogramoval na to byt matkou. Tak to proste priroda zariadila, ked som otehotnela zmenila som sa, zmenili sa moje ciele, hodnoty, priority, to co ma robi stastnou a tym ze to babatko zo dna na den zmizlo sa ja naspat na tu povodnu osobu nezmenim. Jednoducho som nastavena na to, ze chcem dieta. No moje plany sa neposuvaju, ale uplne rusia. Zo dna na den som nutena stat sa znova tou povodnou osobou, no to sa jednoducho neda, uz nikdy nebudem taka ako predtym a predstava ze som o to vsetko prisla je pre mna jednoducho prilis. Viem ze sa mozno prilis opustam, ale takto to proste citim. Samozrejme ze je mi uz ovela lepsie, stale je to velmi daleko od “dobre”, ale rozhodne to lepsie je. A viem, ze raz bude aj dobre, viem ze som silna a viem ze to zvladnem a viem ze mozem byt znova stastna, aj ked inym sposobom, no asi potrebujem este trocha casu na to, aby som vsetko spracovala.

Som teraz na par dni naspat vo Viedni, na dva dni musim ist do prace dohnat zameskane, no v sobotu cestujem naspat do Nemecka - frajer vymyslel vylet do Francuzska, autom aj s bicyklami, do kempu rovno pri mori, len ja a on a zapady slnka a prechadzky a morsky vzduch. Beriem to ako taky prechod naspat k normalnemu zivotu, myslim ze mi to naozaj pomoze, chcem sa prestat opustat, znova sa nadychnut a po navrate sa snazit zacat byt opat mojim starym ja. Veselym, optimistickym, pripravenym na cokolvek co zivot prinesie a viem, ze to tak naozaj bude a ani sa nenazdam a bude lepsie. Zivot je naozaj nevyspytatelny a zda sa mi ze ten moj este dvojnasobne, a tak mozno o rok ci dva budem niekde kde by mi to ani vo sne nenapadlo, vesela a stastna, mozno inak nez som planovala, ale stastna ❤

P.S.: Pisanie pomohlo, je mi OVELA lepsie nez predtym, dakujem! :) 










Zdieľaj článok na facebooku
325 odoberateľov
H8u

Som nesmrtelna a rada robim zle a ešte sa zmestí 966 znakov.

Komenty k článku

  1. 1
    Mielikki

    hrá sa, že má 1 rok
    Pani lesa

    Kokos, to v tej ambulancii znie príšerne a skoro ma to rozrevalo na ulici (a to ja mám omnoho chladnejší vzťah k deťom), takže si ani náhodou nemyslím, že je tvoja reakcia akokoľvek prehnaná

    Plus, pokiaľ viem, tak ti teraz k tej emočnej traume dosť prispievajú aj hormóny, takže je šanca, že keď tie sa zas dajú do normálu, bude sa ti dať fungovať omnoho lepšie. Teda, ten smútok možno nezmizne úplne, ale aspoň si budeš vedieť zas predstaviť fungovať tak, ako predtým, aspoň kým nenastane vhodný čas skúšať znova.

    A teda, nikdy neviem, čo písať v situáciach, ktoré som nezažila, tak dúfam, že som nič nepodala necitlivo, a ak áno, tak sa ospravedlňujem
  2. 2
    Barb

    tvári sa, že má 3 roky
    Piešťany

    Ja som si az poplakala

    Drzim ti palce nech si co najskor ok a stastna (love) si silná a je dobré ze o tom dokazes pisat.
  3. 3
    Subarnica

    23 ročné dievča

    Je mi ľúto čo sa stalo. Dúfam, že sa čím skôr dáš dokopy aj keď po takej veci to asi bude veľmi veľmi ťažké.
  4. 4
    Staphylococcus

    hrá sa, že má 0 rokov
    neexistuje

    Ja len, ze to, ako sa zachoval ten lekar bolo fakt kokotske a nie, fakt si nereagovala prehnane. To, ze on to vidi kazdy den, na tom nezalezi. V danom momente je dolezite zdravie pacienta a to rozhodne aj psychicke, tamto sa proste kurva nerobi.
  5. 6
    Plavam_zivotom

    25 ročná žena

    Luci, vyhŕkli mi slzy, ja som síce v takejto situácií ešte nebola, ale tak nejak ti úplne rozumiem ako sa cítiš... Posielam ti objatie ... a uži si výlet do Francúzska a buď vďačná , že máš pri sebe takého úžasného človeka ako je on. Keď doštuduje budete mať deti a budete šťastní úplne navždy, prajem vám to obom.
  6. 7
    H8u

    27 ročná žena
    Štefanov

    Dakujem vsetkym ste zlatunki (love) (love)
  7. 8
    Thinkaboutjustice

    27 ročný muž

    Vela sil prajem, uzite si spolu dovcu, prides aspon na ine myslienky :)
  8. 9
    Lenkaska1

    24 ročné dievča
    Bratislava

    Tiež som si poplakala pri čítaní blogu. :(
    Podľa mňa si tiež nereagovala prehnane, viem si predstaviť, že by som to prežívala tiež tak...
    A úplne chápem aj ten dôvod, čo si napísala, že o to viac to vidíš ciernejsie, keďže vieš že už to nebudete ďalej skúšať.. :(

    Ale tak myslím, že asi to malo nejaký dovod prečo sa to stalo a verím, že sa ti podari sa vrátiť do "normalu", aj keď rovnaké ako predtým to už asi nikdy nebude.. život je fakt nevyspytateľný
  9. 10
    Patrixo

    33 ročný muž
    Som bezdomovec

    bude lepsie.. si silna a si super :) drzim palce.. chce to cas
  10. 11
    Motovidlo323

    31 ročný muž
    dedoles™ influencer birdzu

    Veľa síl.
  11. 12
    Narazuvzdornaa

    26 ročná žena
    bridge troll

    Oooooch to bolo takze citanie, priserny pristup lekara :(

    Velmi ma to mrzi, drzte sa (love)
  12. 13
    Lafiziq

    26 ročný muž
    Bratislava

    je mi to ľúto.... drž sa
  13. 14
    Jasmiine

    27 ročná žena
    GREECE

    Je super ze mas okolo seba ludi ktori ta podporuju, to s tou mamou zavidim v dobrom, kiez by som aj ja s nou mohla riesit taketo veci.
    A asi to teda este nemalo byt...
  14. 15
    Ladydoga

    tvári sa, že má -1 roky
    Prašivá diera

    :(
  15. 16
    Purenarcissism

    28 ročná žena
    Naivka.

    normalne si ma rozplakala...to v tej ambulancii...to bolo hrozne...nechapem ako si to prezila, ja by som to nedala.
    mrzi ma to, uprimne.