Dieťa noci

1. Kapitola

Ráno ma zobudil hluk a moja zvedavosť chcela vedieť, čo sa u nás deje. Zišla som rozospatá dolu po schodoch. Všade škatule a v škatuliach šetrne poukladané rôzne veci od oblečenia cez kuchynské potreby až po dokumenty a elektroniku. Akurát, keď som sa chcela spýtať čo sa deje a prečo sú zabalené rôzne veci, zrazu niekto do mňa silno a nenávistne drgol a len tak tak som udržala rovnováhu.

„Čo nevidíš že tu stojím?!“ nahnevane som zavrčala na brata.

„Sorry, taký malý odpad som si nevšimol. Skús nabudúce nezavadzať a možno do teba nedrgnem!“ nepríjemne a nahnevane odvrkol.

Ignorovala som ho a išla späť do izby aby som sa začala baliť. Nie som hlúpa a tak som si spojila dve a dve dokopy. Zase sa sťahujeme, no nevedela som prečo.

No super, opäť sa sťahujeme... a dôvod? Predsa moja maličkosť. Hovorila som si v duchu a preklínala moju rodinu, zatiaľ čo sme išli autom bohvie kam. A tak som znudene pozerala z okna a počúvala hudbu. Nepoviem, keby robím bodrel a vandalizmus. Ja sa len snažím prežiť v tomto prekliatom svete. Chcela by som späť tie časy keď som bola malé, usmievavé, bláznivé, veselé dievčatko, ktoré malo energie na rozdávanie a cítilo od svojich rodičov lásku. Spomínam si ako som odfotená na fotografii nášho prvého starého domu. Mala som vtedy asi tri roky. Sedela som na žltej kačičke na kolieskach a držala som sa oranžových rúčok. Mala som na sebe modrú teplákovú súpravu, ktorú na mikinke zdobili tri úzke červené pásiky uložené tesne vedľa seba a nohavice mali po dĺžke rovnaké pásiky, ale boli len dva. Obuté som mala biele tenisôčky na suchý zips. Vysmiata ako slniečko na hnoji som sa škerila na fotiaceho ocina. Moje plavé vlásky boli po celej hlave vyčesané v malých copíkoch. Cute. Vedľa mňa stála mama a usmievala sa. Jej dlhá čierna sukňa sa dotýkala zeme a zakrývala jej topánky a obľúbená tyrkysová blúzka jej ladila s náhrdelníkom a náušnicami rovnakej farby. Boli to krásne a radostné časy. Rok a pol na to sa mi narodil braček. Bol hrozne maličký, ale zato mal krásne veľké oči farby toho najkrajšieho modrého mora. Keď trochu povyrástol,často sme sa spolu hrávali. No potom prišlo niečo hrozné. Prišlo to nečakane ako búrka z jasnej oblohy. Búrka, ktorá sa zmenila na veľké a ničivé tornádo. Náš úžasný otec zrazu z ničoho nič zmizol. A mama...

„Počuješ?! Neignoruj ma!“ mamin krik ma vytrhol z mojich bolestivých spomienok. Musela mi to asi zopakovať viackrát, keď takto po mne jačala.

„Prepáč, bola som zamyslená, čo potrebuješ?“ Okrem mojej smrti? Spýtala som sa v duchu, aby som nevyprovokovala niečo horšie.

„Hovorila som ti, aby si išla na benzínku kúpiť každému niečo na pitie, kým budeme tankovať!“ povedala ešte stále podráždene.

„Dobre, pôjdem. Kto chce čo?“ spýtala som sa a ani som neargumentovala, prečo nejde brat. Bolo by to úplne zbytočné. Aspoň som si mohla po dlhej ceste natiahnuť nohy.

„Keby si počúvala, tak by si vedela! Zmizni po dve kávy a jednu čokoládu!“ ozval sa hrubý hlas môjho otčima.

„Veď už idem.“

Zobrala som si ruksak, kde som mala najnutnejšie veci a peňaženku, pre prípad, že by odišli bezo mňa ako naposledy. Zatvorila som dvere a vyrazila dnu k automatu po kávy a čokoládu. Kúpila som po čo ma poslali a vrátila som sa do auta. Každému som dala jeho „objednávku“, dala si slúchadla do uši a pozerala von oknom celú cestu. Potajme som občas odpísala kamarátom, ktorých som nechala v Achirde. Myslela som si, že Achird bude posledné mesto, kde sa presťahujeme, keďže v arabčine to znamená posledný alebo koniec. Mýlila som sa.

Moja sklesnutá nálada zapríčinila, že po hodine cestovania som zaspala. Zobudila som sa na to ako mi niekto vytrhol slúchadla a kričí po mne, aby som vstala a ten svoj lenivý zadok zdvihla. Pretrela som si rozospaté oči, zobrala som si svoj batoh a vystúpila z auta. Pozrela som sa na náš nový dom. Dvojposchodový šedo-hnedý s dlhým balkónom spájajúci podkrovné izby, na ktorom boli krásne červené muškáty. Z auta som si zobrala časť svojich vecí. V tejto rodine som na poslednom mieste preto som si nanosila veci do izby, ktorá mi ostala. S poslednou škatuľou som vošla do domu hlavnými dverami. Schodmi, ktoré boli hneď oproti, som vyšla hore. Na ľavej strane chodby, úplne na konci, sa nachádzala moja izba. Bola malá, ale zato útulná so strešným oknom. Chvíľu som sa rozhliadala a rozmýšľala ako si svoje veci poukladám. Za posledných sedem rokov sme sa sťahovali štrnásťkrát. Nechávala som si len tie najnutnejšie veci ,aby som toho nemala veľa.

„Dúfam, že ti už nemusím pripomínať, čo nemáš robiť,aby sme sa znovu nemuseli kvôli tebe sťahovať,“ zrazu sa ozvalo odo dverí a ja som sa otočila za hlasom.

Vo dverách stála žena nižšej postavy. Oblečené mala tmavomodré džínsy, k tomu bielé tričko s farebnými motýľmi. Tmavohnedé vlasy sa jej dotýkali pliec, spod ktorých vykúkali okrúhle náušnice striebornej farby. Oči malá svetlučko modré, ktoré na jej opálenej tvári vynikali presne tak ako aj ružové pery. Tá žena bola niekto, kto sa nazýval mojou mamou, ale od otcovho zmiznutia sa tak vôbec nesprávala. Vyčítala to práve mne, aj keď som za to nemohla.

„Budem robiť to čo vždy. To či sa budeme alebo nebudeme sťahovať je len vaše rozhodnutie! Ale vy si vždy niečo nájdete, aby sme sa sťahovali. A celkom sa divím, že to dokážeš robiť svojmu synáčikovi. Odtrhnúť ho od ďalších kamarátov, zmeniť mu školu a tie všetky vybavovačky okolo toho. Uvidíme dokedy to vydržíte!“ odpovedala som ľahostajne s trochou provokácie v hlase.

„Počúvaj, ty malá fľandra! Nezahrávaj sa so mnou! A varujem ťa, neopováž sa to zase posrať ako naposledy!“ ozval sa hrubý a agresívny hlas.

Mužská postava, o hlavu vyššia od mojej mamy, stála za ňou. Hnedé krátke vlasy ladiace s očami rovnakej farby, pery vkusne tvarované a na tvári nenávistný pohľad. Svetlomodré krátke tričko a tmavočierne džínsy zahaľovali jeho robustnú postavu. Otčim. Kto iný by ma tak volal. Z nadvihnutým obočím som sa na neho pozrela. Už iba pár mesiacov a budem z tohto pekla von! pomyslela som si. Otčim Róbert chytil moju mamu Amandu okolo pása a jemne jej naznačil aby sa vrátili k predchádzajúcej činnosti. Odišli preč a ja som sa rozbehla k dverám a zatvorila ich. Pozerala som sa po svojej novej izbe a rozmýšľala kam si čo dám. Začala som s nafukovaním matraca pod strešným oknom. Aj tak nemalo zmysel mi kupovať posteľ. V izbe, po bývalom majiteľovi, ostal písací stôl, ktorý bol pod druhým strešným oknom, komoda bola presne oproti písaciemu stolu, vstavaná skriňa sa tiahla po celej dĺžke vonkajšej steny a zopár poličiek rozmiestnených po stene oproti. Všetky veci som si povykladala, pekne uložila a vyvetrala. Neviem, kto predo mnou mal túto izbu, ale pri vykladaní svojich vecí som natrafila na malú tajnú miestnosť. Bola schovaná v skrini. Moja izba bola krajná nemalo tam už nič byť, iba múr vonkajšej steny. Bolo to čudné, ale zároveň som sa neskutočne potešila, pretože som hneď vedela ako tú miestnosť využijem. Bolo tam dokonca natiahnuté aj svetlo a útulne zariadené. Podlaha presne ako v izbe, malý stolík a stará škatuľa, ktorá sa kedysi používala na plynové masky. Pekne som ju zavrela a skriňu zatvorila. Pre istotu. Natiahla som obliečku na matrac obliekla si perinu aj vankúš a ľahla si. Pozerala som sa cez strešné okno na oblohu a uvedomila si, že už vyšli hviezdy. Zrazu na moje dvere niekto zaklopal. Prekvapene som na ne pozrela. Nečakala som, že príde už dnes.

„Poď dnu!“ zakričala som.

Presne som vedela kto to je. Síce ma nenávidí, ale má chvíle, keď sa jeho súrodenecká láska ozve a on príde aspoň na malú chvíľu ku mne.

„A-ahoj, môžem ísť na chvíľu k tebe?“ vysúkal zo seba s hlavou strčenou v malej medzere medzi dverami a zárubňou.

„Jasné, že môžeš,” milo som sa usmiala a posunula som, aby si mohol ku mne ľahnúť. Zavrel dvere a kráčal smerom ku mne.

„Ale neviem či chceš byť pri takom odpade ako som ja,“ dodala som pozerajúc sa na oblohu.

On sa uprostred izby zastavil a uvedomil si, že to boli posledné slová, ktoré mi naposledy povedal. Odvtedy totiž so mnou neprehovoril. Pozrela som sa na neho a na jeho tvári, ktorá smerovala k jeho nohám, som zbadala ľútosť. Mrzelo ho čo mi povedal. Posadila som sa a upriamila naňho pohľad. Jeho vysoká a vyšportovaná postava uprostred mojej izby vyzerala ako eiffelovka.

„No tak nestoj tam ako soľný stĺp a poď si ku mne ľahnúť. Viem, že si to tak nemyslel a už dávno to máš odpustené. Ako dlho si myslíš, že sa budem hnevať na svojho malého bračekau?“ V ten moment mu kvapla slzička z jeho dokonalé modrých očí a tak som sa postavila a objala ho. Objatie mi opätoval a keďže bol o hlavu a pol vyšší ako ja, pri objatí ma nadvyhol až sa moje nohy odlepili od zeme. Položil ma na zem a do ucha mi šepol: „Mrzí ma to, nechcel som ti tak povedať, bol som nahnevaný, že sa musíme znova sťahovať,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal čo mi dalo príležitosť na odpoveď.

„Kašli na to bro, ja sa na teba vôbec nehnevám.“ Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. „Poď ľahneme si a budeme sa rozprávať a popri tom pozerať na oblohu.“ Otočila som sa a šla do postele. Brat ma nasledoval a ľahol si vedľa mňa. Po chvíľke čo sme sa pozerali na hviezdy sa z neho ozvalo.

„Prosím, ja viem, že to bude pre teba ťažké, ale už nerob veci pre ktoré sa musíme sťahovať. Nechce sa mi furt ísť do novej školy, hľadať si nových kamarátov, neustále sa sťahovať a to všetko... Prosím sprav to pre mňa,“ jeho hlas bol hlbší ako obvykle, no cítila som ten smútok, ktorý z neho doslova sálal.

„Ty vieš aké mám podmienky, keď chceš po mne niečo také?“ Čakala som čo spraví no tušila som, že nebude vedieť o všetkom. „Ak si nájdem kamarátov odsťahujeme sa. Ak nebudem chodiť na brigádu a nebudem im dvom platiť odsťahujeme sa. Ak budem viac vonku ako doma a doma nebudem robiť odsťahujeme sa... Takto môžem pokračovať až do toho bodu kým sa nedostanem k tomu, že jediný dôvod prečo sa nebudeme sťahovať bude ten keď umriem.“ Ako som to dopovedala uvedomila som si akým prekvapeným pohľadom sa na mňa díva.

„Nehovor mi, že si si myslel, že mám problémy ako sú policajti a drogy, keď sa takto na mňa pozeráš. Viem, že odvtedy, ako otec zmizol sa veľa vecí zmenilo a neviem, čo všetko ti povedala mama, ale ja s otcovým zmiznutím nemám nič. Aj vzťah medzi nami dvomi sa zmenil.“ Na mojej tvári sa objavil smútok. „Chýba mi rovnako ako vám, dokonca viac a keby môžem spravím všetko preto aby tu mohol byť s nami, ale neviem ako to mám spraviť, nie som čarodejnica. Mrzí ma, že sme sa museli toľkokrát sťahovať. V očiach sa mi začali objavovať kvapky sĺz “A... A ty si prišiel... O toľkých... Kamarátov...“ Cez vzlyky plaču som nedokázala už nič viac povedať a len som sa viac rozplakala. Snažila som sa plakať potichu aby ma nik nepočul až na brata, ktorý ležal hneď vedľa mňa. Zo smutnou tvárou si ma pritiahol bližšie, objal ma, hladil po chrbte a snažil sa ma utíšiť. Nemal rád pohľad na mňa keď plačem.

„Aj mne chýba a viem, že za to nemôžeš aj keď by sa dalo povedať, že sa ma snažili presvedčiť, aby som si myslel niečo iné. Ale ako by mohol asi šesťročný škriatok zapríčiniť aby zmizol dospelý chlap? To, že sa ti podarí stratiť hračku je jedna vec ale žiadne dieťa nedokáže nechať zmiznúť dospelého chlapa.“ Usmial sa na mňa keď videl ako som sa pri slove škriatok zatvárila. Vedel, že to nemám rada, ale rád ma takto provokoval.

„Uau, netušila som, že tvoj malý mozoček, ešte nie je vygumovaný.“ Uškrnula som sa na neho, pretrela zvyšok sĺz z tváre, on ma odsunul a pošteklil, no po prvom zapišťani prestal aby neprišli dvaja idioti z dola hore a nevyhnali brata preč a mňa buď niečo do rána robiť alebo rovno bez večere spať. Potichu sme sa začali smiať. Chvíľu sme tak ležali potom sme sa dívali na hviezdy a ja som si uvedomila, že zaspávam. Strhla som sa aby som nezaspala, otočila sa na Taylora a on s malým úsmevom na tvári už odfukoval. Len som sa usmiala prikryla ho perinou, šla si umyť zuby a rýchlo do sprchy. Vrátila som sa do izby, vliezla do postele a prikryla som sa perinou. Pozrela som sa na brata a potichu mu pošepkala.

„Neboj sa brácho, už sa sťahovať nebudeme, to ti sľubujem. Sladké sny.“ Zavrela som oči a celá unavená z tak vyčerpávajúceho dňa som zaspala.

Zdieľaj článok na facebooku
16 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Autistik

    26 ročný muž

    pekny blog
  2. 2
    Hamblosko

    21 ročné dievča
    Debilček

    Ďakujem (rofl)