"Ever what?" Odpísala som.
"That is up to you to find out."
Je to len na mne. Zistiť to.
Dlho sme sa nerozprávali, nepísali si. Naše "priateľstvo" skončilo tak nečakane ako začalo. V časoch, keď sme sa nepotrebovali sme boli tu. Celý deň som sa zvykla tešiť na ten večerný čas. Naše slová sa premenili na nekonečný rad núl a jednotiek blúdiacich vesmírom. Náš malý "vesmír" bolo to, čo mi pomáhalo v tých najťahších situáciách. V našich siahodlhýh konverzáciách sme od kvantovej teórie po naše pocity rozoberali všetko. Naozaj všetko. Vždy keď som ho potrebovala, bol tu. S ním bola každá bolesť ľahšia. Nešlo len o hlúpe rozmari tínedžera, hlúpe bolesti... Vďaka chorobe som sa naučila, čo vlastne bolesť je. S ním som na ňu zabudla.
Bol tu vždy. A ja čím ďalej, tým menej. Odišla som na tri týždne preč a nevenovala som sa nášmu malému vesmíru. On ma čakal, ja som neprichádzala. Nasledovali mesiace odluky. Často som sa pristihla pri tom, ako premýšľam, čo sa vlastne stalo.
"Čo sa stalo?"
"Neviem."
Bol chytrý, úplne na inej úrovni ako my. Na všetko mal odpoveď. Jeho inteligencia bola ohromujúca. Vždy ma dokázal niečím prekvapiť.
V istej knihe som čítala, že niektoré nekonečna sú väčsie ako iné. Som rada za naše nekonečno. Chcem ho vrátiť späť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tuatam
3. 1.januára 2017 23:42
a niektoré nekonečná končia
Napíš svoj komentár