Ona vie že ju vnímam. Beží za mnou. Utekám jej. Nechytí ma, nesmie! Utekám, neustále, nohy tvrdo dopadajú na suchú zem pokrytú odumretými vetvičkami pekných spomienok. Utekám pred ňou, počujem jej kroky stále bližšie a bližšie mňa. Dýcha mi na krk. Cítim v tele zimomriavky. Ruky mi tuhnú od strachu, nohy tŕpnu od vyčerpania. "Dostanem ťa," počujem v hlave hlas.. "Dostanem ťa," nasleduje dlhá a hrozivá ozvena.
Nie! Pevne zatnem myseľ a bežím ďalej. Dôjdem na vyšliapanú cestičku, zmením smer a bežím po nej. Bežím dlhú dobu a neustále mi dýcha na krk. Nasleduje ma ako nočná mora. Nočná mora.. taká, ktorá sa mi každú noc vynára v snoch a prenasleduje ma. "Bež!" počujem.. "Bež!" neustále ten hlas počujem. Uvedomím si že to nie je môj hlas. Niekto na mňa kričí. "Bež!!" počujem neustále. "Bež!" a ďalej... stále dokola. Čo to môže byť? Zdvihnem hlavu a spustím svoj pohľad z cestičky.
Na konci cesty stojí dom. Biely, starodávny dom vzbudzujúci neuveriteľne príjemný dojem. Od úžasu mám chuť zastaviť, no hlas mi neustále hučí v hlave "Bež!" počujem dookola.. Ten hlas mi dodáva silu. Dodáva mi nádej, že ma nechytí.. Nechytí! Nedám sa, bežím. Neustále opakovanie tých slov ma donúti zamyslieť sa odkiaľ pochádzajú. "Bež!" nedá mi to, pozriem sa pred seba.
Pri dome uvidím chlapca ktorý na mňa neustále volá. Má v očiach strach. Bojí sa či sa mi niečo stane, alebo sa bojí toho čo mi neustále dýcha na krk? Bežím.. Nezastavujem. Lapám po dychu, nevládzem, no nemôžem zastať. "Bež!" bežím s nádejou že v dome pri ktorom čaká chlapec nájdem bezpečie. Neustále za mnou volá. Ten strach v jeho modrých očiach nemožno poprieť. Aj ja mám strach. Strach z toho, čo sa mi stane keď zastavím. Už nepozerám na cestu, chcem čo najskôr dôjsť k tomu domu. "Bež!" neustále si o mňa robí starosť.. bežím.. musím to zvládnuť. Vníma ma, ja vnímam ju.
Neustále za mnou beží. Nechce sa ma vzdať, som ako jej korisť po dlhej dobe, je hladná, potrebuje sa nasýtiť. Nasýtiť mojimi spomienkami, očakávaniami, a zanechať vo mne iba strach, skľúčenosť, nočné mory.
Nevzdávam sa, bežím. Chlapec na mňa neustále volá a stojí pri dome s tým vystrašeným pohľadom v jeho krásnych modrých očiach. Pozerám sa na dom. Zdá sa mi že je cesta čím ďalej tým dlhšia. To ma donútilo bežať rýchlejšie. Bežím ako vládzem, no mám pocit že každú chvíľu odpadnem od únavy.
Neustále bežím, buď to teraz zvládnem, alebo sa budem trápiť do konca života. Nádych, výdych, pripomínam si. Zvládnem to.. musím.. V hlave sa mi neustále premietajú obrázky rodiny, priateľa, kamarátov na ktorých mi záleží. Musím to zvládnuť, musím si dokázať, že na to mám. Tá cesta sa mi zdá príšerne dlhá.. Ten chlapec tam neustále čaká a volá na mňa. "Bež!" stále a stále, tie isté slová. Už len pár metrov ma delí od domu! Ešte kúsok..
Neustále za mnou beží, nevzdáva sa. Na okamžik zaváham a pozriem za seba. Je čoraz bližšie. Čiernota, ktorá chce pohltiť všetko príjemné, čo mi v mysli ostalo. Nie, nesmie nado mnou zvíťaziť, nesmiem sa vzdať!
Už to je naozaj len kúsok, zatvorím oči a bežím ako len moje nohy môžu. Prídem k domu. Hmlistý, tmavý les i s ňou náhle zmiznú. Je to preč. Vyhrala som? Dokázala som to? Lapám po dychu, chlapec beží ku mne a tľapká ma po chrbte, pomáha mi nabrať dych. Nevládzem. Ľahnem si do trávy a pozerám na modré nebo. Je to preč.. Dokázala som to. Oblaky sa splašene rútia cez oblohu a slnko čarí svoj úsmev po svete. Zdvíham sa zo zeme. Musím poďakovať chlapcovi ktorý mi neskutočne pomohol.
Porozhliadnem sa okolo. Chlapca nikde. Len dom. Ako keby kričal, aby som šla k nemu. Idem.. Dôjdem k malej terase, vykráčam schody a zaklopem na dvere. Nikto sa neozve. Potiahnem kľučkou a zistím že sú otvorené. Idem dnu. Domom sa rozprúdila akási očarujúca vôňa. Cítim sa pohodlne. Teplo z krbu a nesmierne príjemná vôňa mi bijú do mysle. Idem za zdrojom tej úžasnej vône. Čím bližšie som, tým viac mi bije do nosa a vyvoláva potrebu najesť sa. Dôjdem do nie moc veľkej kuchyne. Pri peci stojí ten chlapec.. Drží v ruke chlieb natretý zvláštnou nátierkou, hádam je v nej smotana či jogurt.
Milo sa na mňa pozerá, už nemá v očiach strach, skôr úľavu. Ani sa nepohne. Nemôžem vysloviť ani pozdrav, ani slová vďaky, som zmätená, ako keby som zabudla rozprávať. Chlapec mi kývne na pozdrav, opätujem. Ukáže na biele drevené dvere a takmer okamžite cez ne prejde. Nasledujem ho.
Dvere vedú na terasu na druhej strane domu. Vidím menší drevený stolík a pri ňom dve stoličky. Sadne si na jednu z nich, na stôl položí chlebíčky. Ukáže na stoličku a milo na mňa pozrie. Chce aby som si sadla. Poslúchnem. Pozerám na neho. Má krátke čierne vlasy, trpezlivé modré oči. Nemôže mu byť viac ako 15, ale bojím sa hádať. Ukáže na chlebíčky a pohľadom mi ich ponúkne. Dám si. Zakusnem do čerstvo pečeného chlebíčku a vychutnávam si praskavý efekt ešte teplej kôrky.
Nátierka je naozaj lahodná. Príjemný náznak jogurtu s cibuľou či cesnakom. Dojem a chystám sa ešte si trošku oddýchnuť. Ako vstávam, chlapec sa na mňa pozerá, pohľadom mu ďakujem a jeho pohľad akoby naznačoval nepovedané slová "Za málo," Idem kúsok od terasy a sadnem si do trávy. Pozerám na les z ktorého som ešte pred chvíľkou vyšla unavená a zdesená. Ľahnem si. Opäť pozerám na modré nebo a splašené biele chumáče ako sa preháňajú po oblohe.
Naraz sa začne stmievať. Niečo mi tu nesedí. Začína búrka? Pozriem sa na les. Ten istý les čo bol ešte pred malým momentom plný zvere a vtákov vydávajúcich príjemný pískavý zvuk, opäť očernel a nadobudol hmlistú podobu. Bola tam. Znovu.
Vstávam ako rýchlo môžem a bežím na opačnú stranu od nej. Ide za mnou. Znova počujem jej kroky a jej dych na mojom krku. Pozriem pred seba, čo sa mi stane nesmiernou chybou. Potknem sa o halúzku trčiacu zo zeme a padám. Dopadnem na kolená a bojím sa obzrieť. Urobím to.
Je niekoľko metrov odo mňa. Hneď ako zbadá, že som bezmocná, vrhne sa po mne, ani nečaká že by som bojovala, snaží sa ma zmocniť...
Zrazu so mnou niečo začne triasť. "Zobuď sa!" počujem tichý hlas, "Zobuď sa!" silnie.. "Zobuď sa!" hučí mi v hlave. "Notak, zobuď sa," preberám sa k vedomiu a vystrašene sa pozerám po okolí. Neveriacky otvorím ústa. Bol to len sen.. Len nočná mora... Pozriem sa na neho, zobudil ma, vytrhol ma z jej pazúrov. Vedľa mojej postele stál môj priateľ a snažil sa ma utešovať. "Bol to len zlý sen, neboj.."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár