Pozvala som svojho otca dnu a čakala som kým zíde mama k nám. Stále sme boli bez slova. Tie sekundy, či minúty prelomil otec, ktorý mi povedal.
"Toto je pre teba." podával mi darčekovu tašku. Pozerala som na neho prekvapene a očakávala som čo sa bude diať.
Prijala som tašku, ale nepozrela som do nej hoci som bola veľmi zvedavá. "Ďakujem." poďakovala som sa mu, venovala mu úprimný a radostný úsmev a hneď nato som ho objala. Opätoval mi objatie, čo ma náramne potešilo. Na tento moment som čakala roky. "Tak veľmi si mi chýbal." priznala som sa mu. Slzy sa mi tlačili do očí, ale nemohla som citom dovoliť aby sa prejavili. Bojovala som sama zo sebou. Bol to neuveriteľne ťažký boj. Toľko som mu chcela povedať, tak veľmi som mu chcela vynadať, tak veľmi až sa mi všetky slova zasekly v krku a nemohla som vysloviť ani slovíčko.
V tom prišla po schodoch ku nám mamina. Bola nádherna ako vždy. Usmievala sa od ucha k uchu. S otcom sa privítali pusou na pery a otec jej venoval kyticu, ktorá ju očividne prekvapila a potešila.
"Ste hladný?" opýtala sa nás dvoch mamina. Prikývla som, že sa môžeme do toho pustiť. Bolo to strašne zvláštne. Nevedela som vôbec čo mám robiť. Čo mu mám povedať, ako sa správať. Bola som ako vymletá. Nedokázala som sa na neho ani pozrieť. Furt som sledovala mobil a to či mi Seby zavolá. Nič. Ani ma neprezvonil. Hypnotizovala som ho bezvýsledne.
Pri večeri sa mi prihovoril. "Ako ti ide škola?"
"Super." pomyslela som si. "Teraz sa budeme ako baviť o škole?" kládla som sebe samej otázku v duchu.
"Nesťažujem sa. Ide mi to." odvetila som mu. Pritom som pozrela na mamu, ktorá mi očným kontaktom naznačovala, že sa mám snažiť uviezť plnohodnotnú konverzáciu. Vyhovela som jej. Opýtala som sa ho to, čo ma už roky trápilo. Otázku, na ktorú som si roky nevedela dať odpoveď.
"Prečo si ma opustil?" obaja rodičia ostali prekvapený, ani to neskrývali. Vyzerali rozčarovaný, v šoku a zreteľne nevedeli nájsť tie správne slová na odpoveď.
"Hádam sa teraz nebudeme o tom rozprávať?!" snažila sa mama zmietnuť mojú zvedavosť zo "stola", ale márne. Chcela som vedeiť hlavne odpoveď na tú kľúčovu otázku. Odpovede som hľadala niekoľko rokov, nechcela som prísť o šancu zistiť pravdu.
"Pýtala som sa niečo." maminu poznámku som odignorovala a pohľad som venovala svojmu otcovi.
Katka...
Ľahla som si na postel a začala som sa rozlývať. Presne tak som sa cítila. Zistila som aké pocity má roztápajúci sa snehuliak. Bolo mi ho ľúto, ale len naoko. Bolo by smiešne keby som ľutovala roztápajúceho snehuliaka zo snehu. Záchrana neprichadzala do úvahy, veď nie som cvok. Len som si tam tak sedela a premýšľala som nad totálnymi hovadinami. Musela som sa niečim rozpltýliť a tak som zavolala mame, že som bez problémov docestovala na druhú stranu Slovenska. Chvíľu vyzvedala, či som v poriadku, ako sa mi cestovalo. Ako sa má Seby a jeho rodičia. Bez akýchkoľvek nervov som jej odpovedala na každú otázku a rozlúčila som sa s ňou v momente keď Peťo vstúpil do izby. Sadol si na postel a pritiahol si ma k sebe. Stála som pri ňom tak, že hlavou mi siahal po brucho. Pozerala som sa na neho a pomyslela som si, že aké veľké mám šťastie, že som sním. Objal ma okolo zadku a pritiahol si ma tesnejšie knemu. Neudržala som rovnováhu a spadla som na neho. Chvíľu sme tak na seba pozerali.
Bože takú neuveriteľnú chuť mám sa bozkávať s ním. Tak veľmi mi chýbal. Nemohla som odolať a pobozkala som ho. Zo začiatku to boli jemné, nežné bozky, ktoré vyústili do vášnivejších a žiadúcejších. Chcela som ho mať celého, chcela som byť navždy s nim, navždy šťastná, zamilovaná, hlavne s ním.
"Vieš o tom, že ťa milujem?" opýtal sa ma medzi bozkami, ktoré sme si vymienali.
"Viem a vieš o tom, že aj ja teba?"
"Nejak neviem, že by som to vedel." zažartoval.
"Ako myslíš." mykla som plecami a snažila som sa vymámiť z objatia. "Kam si myslíš, že ideš? Nepustím ťa." vyplazil na mňa jazyk a pobozkal ma nežne na pery.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
20. 1.januára 2012 21:16
no to som zvedavá, ako to dopadne treba pokra4ovanie!
Napíš svoj komentár