Neznášam tón jej hlasu.
Keď vzlyká,mne je do plaču.
Neznášam tie pseudo príčiny na smútok.
Neznášam,keď dostanem zlú známku,je mi zle a som naštvatá.
Neznášam,keď som taká,povrchne bledá.
Neznášam,keď sa ľutuje,
keď očami prevaľuje sem a tam a cez slzy nevidím jej do duše.
Neznášam,keď mením tému,pretože mám trému.
Neznášam dni,keď nikto nemá chuť na to čo navarí.
Neznášam plytko,keď sa niečo nedarí a keď nie som najkrajšia v chotári.
Neznášam tieto situácie.
Tie pseudo abstinencie štasia,lásky,viery.
Neznášam pesimizmus.
Či slovenský realizmus.
Neznášam,keď prehĺta sliny nahromadené toľkým žialom.
Neznášam jej večnú,bezodnú hrdosť,
ale veď je odkázaná na milosť a nemilosť!!
Neznášam,keď jej to zazlievam.
Neznášam,keď kvôli sebe slzy prelievam.
Neznášam ten trápny malomeštiacky podtón môjho hlasu,keď problémom a stresu,snažím sa vyhnúť s nadhľadom.
Neznášam tieto situácie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár