Začneme trápnym klišé, takže...
Milý denníček,...
(a teraz musím čo najviac pôsobiť ako tupá naivná štrnástka... no hej, mám 14, ale tupá a naivná nie som, som všeličo, ale toto nie...)
Volám sa Deniska a mám 14 a rada by som sa ti zdôverila
(och, už teraz mi je z toho na grc...)
...
(fajn, končím so sračkami, keď chcete pravdu máte ju mať!)
Volám sa Denisa, mám 14 a chodím posledný rok na základku. A už sa neviem dočkať, kedy vypadnem od tých sprostých deciek. Nepatrím medzi ne. Áno, som iná a neviem sa k nim normálne správať. Ale prečo by som mala, keď mi vôbec nerozumejú? To sa mám fakt s nimi cez prestávky hrať s poníkmi a hučať po triede, že „Paťo je do Eriky“? Bože, veď je to také trápne. A len preto, že si žijem iný život, si mám písať denník...
Necítim sa na 14. Vôbec. Keď ako decko denno denne dostanete pár „otcovských“ (hej, tak sa im hovorí oficiálne) po papuli, tak ste nútení tak nejako dospieť rýchlejšie. Mám vlastne len jednu kamošku. Volá sa Lea a chodí už na strednú. Každý mesiac má nového frajera. Celkom jej to závidím. Ja som mala zatiaľ len Kristiána, ale ten ma nebavil. Síce bol odo mňa starší o 3 roky, ale bol nejaký zabrzdený. Chcel sa stále bozkávať. IBA bozkávať. A nič viac. Načo by som s ním ďalej chodila? Panenstva by som sa pri ňom tak skoro nezbavila a čakať sa mi nechce. Hlavne keď počúvam Leu, ako hovorí o sexe. Aj keď... panenstvo je diskutabilné. Tak sme sa s Leou minule bavili, že či baba je vlastne ešte panna aj keď si tam niečo strčí. Ja si myslím, že tým pádom už panna nie som. Lea vraví, že hej. Radšej by som už nebola. Prvýkrát to vraj bolí. Chcem to už mať za sebou...
Asi sa pýtate prečo, že? Tá odpoveď je príliš jednoduchá a sami ju určite dobre poznáte. Ale dobre, budem nechutne úprimná. Už ste si to určite niekedy urobili a viete aké to je. A viete aj to, aké to je, keď vám to spraví niekto iný. Ten pocit vyvoláva závislosť a ono to tak asi aj má byť. Tak prečo by som si mala odopierať niečo čo mi je príjemné a baví ma to iba preto, lebo je to tak bežne zaužívané? Zažila som to len raz... Boli sme s Leou v tábore a podarilo sa nám prepašovať vodku vo fľaši od Rajca. Síce som bola opitá, ale ten Lein jazyk si pamätám. Bolo to šialené. A to len preto, že mi chcela aspoň trochu naznačiť, čo na tom sexe stále vidí.
Uznávam, možno som trochu divná. Páčia sa mi veci, čo sú asi trochu divné. Ale prečo by som to mala brať ako niečo zlé? Keď som chodila s Kristiánom, občas som sa doňho len tak zahryzla. Šalela som z pocitu, čo sa vo mne rozlial, keď som mu zaťala zuby do toho pevného svalu na ramene a postupne som pridávala na intenzite. Keby nezačal syčať „ááááu Denisa, šibe ti?“, tak by som ho možno dohrýzla aj do krvi. Proste sa mi to páčilo. Aj keď to asi nie je to najdivnejšie na mne...
Keď som mala asi 11 alebo 12 (brat mal vtedy asi 8), tak sme sa pobili. Už si nepamätám za čo. A ani tú bitku by som si asi za normálnych okolností nepamätala, ale toto bolo iné. Škrtil ma. Klasická detská bitka. Až do chvíle kým mi kolenom nezatlačil TAM. Hlasno som zachrčala a on sa zľakol, že mi ublížil, tak odtiahol ruky. Vtedy som ešte ani ja sama poriadne nechápala svoje vlastné pulzujúce telo. Teraz už to chápem. Často si predstavujem podobné veci. Nechcem chalana, čo ma bude držať za ruku a bozkávať ma. Chcem takého, čo ma zdrapne za vlasy, pohryzne do krku, dá mi facku, zvreskne na mňa, že som suka... a... tak fajn... asi fakt nie som normálna... To ostatné, už nepoviem ani denníku...
KONČÍM!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tasha5
17. 4.apríla 2012 22:42
no mozno nie uplne normalna, ale mas priznaky oblubencov S/M ak nie aj nieco tvrdsie . Znesies viac nez v inych pripadoch
2
...hm... bolo ti to (podľa komentu nado mnou) uverené... čo viac ako vyjadrenie ohľadom kvality tohto blogu dodať?
Napíš svoj komentár