Boli sme spolu prvýkrát vonku. Sedeli sme v Britishi a už vtedy som vedela, že si nepomôžem a že you are not like the others...
Milujem taxíky za to, že zrovna vtedy nechodili. Bol si ma odprevadiť domov a už si neodišiel...
A tak sme stáli na stanici a neverili sme si navzájom, že to fakt myslíme vážne. A v noci keď sme na plnú hubu hučali we are all we have, tak to už bola absolútna pravda...
Are you drunk? Not enough... A potom si mi povedal, že ma ľúbiš. Prvýkrát. A ja som bola ticho...
Pretože sme po tom všetkom nemohli zostať spať v posteli...
V posledný deň v roku zrazu prišla chvíľa, keď sme si museli uvedomiť, že nie všetko bude krásne a jednoduché...
Taky obyčajný deň, keď bola studená zem v kúpeľni to najlepšie miesto na sedenie v objatí a užívanie si fantastickej akustiky mobilnej hudby...
Musel si ma o 5tej ráno zobudiť na to, aby si mi povedal, že ma miluješ. Bol to krajší darček k narodkám ako ten, čo si mi na druhý deň kúpil...
Pripomínala mi ťa a tak som si ju dala ako zvonenie. A odvtedy, kedykoľvek mi zazvoní telefón si myslím, že mi voláš ty...
Vzlietli sme rýchlo a príliš vysoko, zažiarili priam oslepujúco, pár pádov muselo zákonite nastať. We rise and shine and fall, but victims aren´t we all...
Lebo si ma celý čas objímal a nenechal si ma odísť....
Tak ako to po tom všetkom cítim...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár