Vytvárame si ilúzie. Stále a bez prestávky. Ilúzie o svete v ktorom žijeme, o ľuďoch ktorí v ňom žijú, o sebe... Vytvárame tak papierové mestá s papierovými ľuďmi. Nikto nás nepozná a čo je najhoršie, nepoznáme ani sami seba. Zostáva len naše papierové Ja, ktoré je zložené z ilúzií, ilúzií ktoré sme vytvorili my a ľudia okolo nás. Zabúdame kto sme, čo dokážeme a čo chceme. Plávame s prúdom, pretože nás učili, že je to správne, že byť odlišným je zlé. Máš rád inú hudbu, štýl, a hneď si divný. To večné škatuľkovanie a žiarlivosť ma už unavuje. Naozaj musíme byť takí povrchní? Každý nás vidí inak, jeden ako dokonalý príklad, ďalší ako povrchnú beštiu, iný zas ako flákača, ďalší ako kockáča... Nikto nás nepozná, ak nepoznáme sami seba. Všetci vidia len to naše papierové Ja ktoré im práve ukazujeme, ktoré hráme a ani o tom nemusíme vedieť.

Sú však ľudia, ktorí to všetko hrajú. Vedia kto sú, čo chcú a čo dokážu, musia sa však skrývať za umelo vytvorené papierové Ja. Ostatní by ich inak označili za čudákov a rýchlo vypoklonkovali zo svojej spoločnosti. Tu je ďalší dôkaz že nikoho nepoznáme a nikto nepozná nás. Možno, však raz stretnete osobu, ktorej dovolíte spoznať vaše skutočné Ja. Pri ktorej odlepíte to papierové a odhalíte vašu pravú osôbku, skrčenú a ustráchanú z odhalenia.

Je smutné, že je takto premrhaných veľa talentov. Nemusíme ani vedieť, aký poklad vedľa nás práve sedí. Skúste si niekedy sadnúť a skutočne počúvať. Odhodiť predsudky a dívať sa na svet otvorenými očami. Možno poznanie zabolí, no stále je to lepšie, ako byť upnutý na ilúziu. Pretože ak raz papierové mestá a papieroví ľudia padnú, trpieť budú tí, ktorí ich odhalili prineskoro.

 Úvaha
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
georg21  26. 9. 2015 22:27
Dospelí majú záľubu v čísliciach. Keď im rozprávate o nejakom novom priateľovi, nikdy sa vás nespýtajú na podstatné veci. Nikdy vám nepovedia: „Aký má hlas?“ „Ako sa najradšej zabáva?“ „Zbiera motýle?“ Spýtajú sa vás: „Koľko má rokov?“ „Koľko má bratov?“ „Koľko váži?“ „Koľko zarobí jeho otec?“ Až potom si myslia, že vedia, aký je. Ak dospelým poviete: „Videl som pekný dom z červených tehál, s muškátmi v oblokoch a s holubmi na streche...“ nevedia si ten dom predstaviť. Treba im povedať: „Videl som dom za stotisíc frankov.“ Vtedy vykríknu: „To je krásne!“
(Exupéry: Malý princ)
2 
fotka
innerose  26. 9. 2015 22:30
A to je dôvod, prečo Exupéryho zbožňujem.
3 
fotka
turion  26. 9. 2015 22:39
taký aj ale trpia
trpia viac ako iný
poznajú pravdu tú ktorú iný skrývajú
ale nepovedia lebo nechcú aby trpeli iný
preto to neni len skrčená osôbka ale osobnosť
Napíš svoj komentár