S rozpaženými rukami sa snažím chytiť rovnováhu potácajúc sa po obrubníku na železničnej stanici predtým nepoznaného mesta, zastávke číslo 6.
Vduchujem dusný predbúrkový vzduch skumajúc nepoznaný kvet, ktorý si nevedomky rastie uprostred radu koľajníc.
Pousmejem sa na babičku sediacu blízko novinového stánku, ktorá sem tam zdvihne zrak od zažtlnutej knižky, aby nadomnou mohla pokrútiť hlavou.
Začína popŕchať.
Babička, moja jediná spoločníčka ukladá knihu do plátenej tašky a vzďaľuje sa mi z dohľadu.
Vzdialený hukot prichádzajúceho vlaku ma privedie späť do reality a nemotorne zoskočím z obrubníku.
Ak sa vydám na cestu tohto vlaku, možno sa mi podarí utiecť od samej seba a pred všetkými ktorí mi ma pripomínajú. Dostávam strach. Už sa mi naopak nikdy nepodarí nájsť samú seba, keď sa stratím. Nadýchnem sa. Možno im mám dovoliť aby ma opravili.
Vlak sa pohne. Obzriem sa za železničnou stanicou predtým nepoznaného mesta a usmejem sa na nepoznaný kvet nevedomky rastúci si uprostred radu koľajníc. Som na ceste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár