Prevteľovanie hlasu

Celé telo brní 
Nechytaj ma nevidíš ma potlač moju existenciu

Cez okno presvitajú listy starého orecha. Všetko stojí, nekonečne a premenlivo ako noc. Duša sa načahuje za úsvitom. Nemými rukami hmatá tep, chce ešte ucítiť hrejivé svetlo na pominuteľnom tele.

Sen. "Vieš čo robíš?" Zarazená, myslím že hovorí o živote.
"Nie. Nie celkom." Zarazená z vlastnej odpovede. "Mám strach, neustále. Áno, je to strach."
"Zober si dve klietky. Do jednej daj vrabca, do druhej orech." Obraz dvoch klietok, vrabca poletujuceho a narážajúceho do stieh. "Ako zrkadlo."

Nezabúdať dýchať, už to prestáva byť samozrejmosťou. Akoby sa niečo zmenilo v spôsobe akým sa korene prihovárajú korunám stromov.

Pán na bicykli si to mieri rovno do húštia (života). Iba asfalt a pár poľných kvetov na obzore. Ako sa cíti človek čo si prežil všetko? Čo skrýva v tom starom koženom kufríku?

Slzy tečú opačným smerom. Ako podzemná voda, vrú pod povrchom. Ani neviem čo si nesiem, kam hľadím. Aj mne by sa hodil kožený kufrík, nový, trochu ošúchaný, usporiadaný, mierne chaotický, sem tam zapotrošené slovo.

Myslím že už svitá. Počuť ako rosa blúdi do lemov lupienkov margarét, a konáre vyvierajúce nové puky.
Zdieľaj článok na facebooku
44 odoberateľov
Inspireflow

Na nebi svítil měsíc a můj život se pomaly ubíral nikam.

Komenty k článku

  1. 1
    Motovidlo323

    31 ročný muž
    dedoles™ influencer birdzu

    Raz som strčil vrabca aj s orechmi do klietky... nič moc