na striebornom plátne
zbieha sa unavený dážď
a tma
vždy bola každou odpoveďou
sme jej, ona ničia
nečakaný výkrik
hovorí toľko ako
najvzdialenejšie hrmenie
kropaje zasklievajú rany
príťažlivé ostré hrany
vrážajúci osteň
spolu s dažďom zostupujeme z akvarelového neba
nemotorne ako svetlo
akoby sme sa nemali kam podieť
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
borovy
13. 7.júla 2020 10:09
Joj krásne, študuješ poetiku?
3
Myslíš, že zajtra krízový štáb opätovne rozhodne o uzatvorení hraníc?
Napíš svoj komentár