Začiatkom maturitného ročníka som bol v úplných sračkách. Práve som prechádzal fázou popierania svojich ľúbostných citov k Ele už asi tak po stý raz v mojom živote. Celé to prebiehalo v rôznych etapách, ktoré vlastne ani sám neviem vysvetliť. Jediné čo som vedel bol fakt, že ju nechcem ľúbiť. Nemôžem. Už viac nie.
... Ale aj tak som to skúsil znovu. Už naozaj poslednýkrát. Všetky tie jej reči o tom, že sme len kamaráti mi liezli na mozog a absolútne som im neveril. Hlavne vtedy, keď sa na mňa dívala tými svojimi ligotajúcimi sa modrými očami a jej pohľad kričal nezaslúžim si ťa, nie som pre teba dosť dobrá. To bola najväčšia hlúposť sveta. Kto mohol byť pre mňa lepším ako človek, ktorý ma robil lepším už len tým, že existoval?
„Daniel nerieš to, ty si proste príliš dobrý. Prosím ťa buď už konečne šťastný.“ Tieto vety používala v našich dialógoch najčastejšie. Tak neskutočne som sa trápil, pretože som vedel, že všetky jej slová sú lži. Ale ako som jej to mohol dokázať? Nepustila si ma k telu, pri každom mojom pokuse ma od seba odstrčila. Robila to bežne. Všetkým ľuďom, ktorým na nej aspoň trochu záležalo. Škoda, že nevedela, ako veľmi mi tým ubližovala. Alebo možno vedela, len to nechcela vidieť. Často sa ma pýtala, čo na nej vlastne vidím. Vraj je ako každá druhá, ale ešte viac nezaujímavá a všedná. Áno, taktiež sa zvykla takmer stále podceňovať. V skutočnosti naozaj neviem podľa čoho si moje srdce vybralo práve ju. Azda kvôli tým drobnostiam, ktoré som si na nej všímal počas obdobia, ktoré nazývam chcem ju, ona o tom vie, ale tvári sa, že nie. Možno to bol spôsob akým držala pero, keď písala poznámky a bože, na dievča písala až priveľmi škaredo. Možno to boli knihy, ktoré čítala počas prestávok alebo jej smiech, ktorý by som rozpoznal aj v obrovskej vrave. Možno to bolo jej oblečenie, ktoré sa mi vlastne vôbec nepáčilo a často som jej ho kritizoval a možno to bola práve iba ona. Viete, ona je ten typ osoby, ktorú si len tak nevšimnete. Vždy kráča po strane cesty zahalenej v chládku a schováva sa vo vlastnom tieni. Musíte ju skúmať a študovať aby ste ju skutočne spoznali. Ale potom vám nedá spávať, potrebujete čítať jej slová, počuť jej hlas. Vybrať si u nej dennú dávku úsmevu.
„Ahoj,“ jej pozdrav ma prebral z nekonečných myšlienok. Svetlé vlasy mala zopnuté v hustom drdole a aj keď som miloval jej vlasy rozpustené, nemohol som si pomôcť a hľadieť.
„Prestaň Daniel, máme dohodu.“ Pozerala na mňa prísne, akoby sa jej oči ani nevedeli usmievať. Áno, mali sme dohodu o tom, ako nebudeme nič viac než priatelia a že to je jediný spôsob, ako ju môžem spoznať bližšie, ale nie až tak príliš, pretože má na to teóriu. Akú teóriu? Tú mi nehodlala prezradiť. Zatiaľ.
„Vieš, že s tebou nechcem byť kamarát,“ namietol som.
„Vieš, že s tebou nechcem byť nič viac ako kamarátka.“ Zase mi ubližovala. Nechal som túto nezmyselnú debatu, nechcel som nič pokaziť, ale aj tak som mal pocit, že už je všetko v riti. Viedla ma úzkym chodníkom popri vlakových koľajniciach, ktoré sa každým našim pribúdajúcim krokom kľukatili do neznáma. Toto prostredie vo mne vyvolávalo smútok a úzkosť, ale Ela si ho vyslovene užívala. Kráčala pomaly, nohy prekladala pokojne a prstami sa dotýkala zoschnutej vysokej trávy. Nikdy som ju nechcel stratiť z očí. Dokonca vo mne prevládala túžba ju objať a teplom ju oživiť. Ale neurobil som to, viem, že by mi neodpustila.
„Tu,“ ukázala na malú čistinku. Vzápätí sa prudko obzrela, akoby sa chcela uistiť či naozaj kráčam za ňou. Vlastne nie. Chcela sa uistiť ,či dôveruje sebe natoľko, aby ma pustila do jej svätine. Sadli sme si na malý kúsok starej zožltnutej trávy. Neboli sme od seba vzdialení ani pár centimetrov, ale pre mňa bola tak ďaleko.
„Kde si?“ spýtal som sa.
„Prosím?“
„Nie si tu. Nad čím rozmýšľaš?“
„Kiež by som ti to mohla povedať,“ odvrátila zrak. Robila to vždy, keď niečo skrývala. V poslednej dobe sa mi často nemohla pozerať do očí. Rád by som povedal, že táto spoločná chvíľa v našom vzťahu niečo zmenila, že to bola prakticky scéna vystrihnutá z filmu, že sme sa nakoniec pobozkali alebo niečo podobné. Nie, tak to nebolo. Sedeli sme v pološere a sledovali vlaky, ktoré prechádzali okolo nás. Potichu. Nechcel som prerušiť tento moment, pretože mi prišiel až príliš magický. V mysli som si trieskal hlavu o stenu v domnienke, že som absolútny idiot, ktorý do toho spadol a pozorovanie starých nasprejovaných vozňov považuje za magické, ale väčšmi som si trieskal hlavu o stenu preto, že som nič neurobil.
„Vidíš ten vlak?“ ozvala sa jemným tichým hlasom. Bez slov som prikývol. Chcel som aby rozprávala ona.
„Predstav si, že som to ja.“ Znovu som prikývol.
„Tento vlak jazdí touto trasou denne, míňa ju presne o siedmej. Nevynechá víkend či sviatok. Nikdy. Neustále krúži a vracia sa späť. Vybočenie z trasy, vykoľajenie by stálo životy.“ Zavrel som oči, ako vždy keď premýšľam. Nečakala na moju odpoveď, vedela, že nepoviem nič, pokiaľ nebudem poznať odpoveď na jej hádanku.
„Toto je môj príbeh,“ vydýchla a ľahla si na zem. Vlasy jej zašpinil prach a rukáv vlneného svetra si položila na hrudku mokrej zeminy. Bál som sa ľahnúť si k nej, znepokojiť ju, ale urobil som to. Dotýkali sme sa iba ramenami, no cítil som, ako rýchlo jej bije srdce.
„Nemysli si, že táto zraniteľná pozícia mení niečo na našom vzťahu.“
„To určite nie,“ pousmial som sa.
Ela milovala príbehy. Čítala ich, rozprávala i písala. Ale ten svoj, ten prepísať nedokázala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lexystory
6. 12.decembra 2014 23:52
Veľmi pekné...
Napíš svoj komentár