Pred pár dňami som ešte mala pocit akoby sa na mňa rúcal celý svet. Problémy prichádzali jeden za druhým a ja som už nevedela nájsť cestu spät. No pre mňa úplne najhorší bolo to, že moj vzťah bol odkázaný na koniec. Preplakávala som celé dni či noci, neuveritelne ma trápilo všetko čo sa za posledné dni v mojom živote odohralo no škoda je, že väčšina tých udalostí bola zlá. Pretože nepatrím k ľudom ktorý svoje problémy vešajú na nos kadekomu tak o tých mojich vedela skutočne len ona. Ona pozná celý moj život. Dokonca ani moj priateľ neviem toľko, čo ona. Ja si radšej problémy strážim a všetky ich zatiaľ šťastne skrývam za úsmev, ktorý tají všetky moje trápenia a je akýmsi rúškom tajmostva medzi mojím okolím a mojím vnútrom. Neušila som čo si ďalej počnem, ak v ťažko období mojho života pri mne nakoniec nestál ani moj priateľ- osoba ktorú nedovšetko milujem. S mojimi problémami som sa obrátila na moju najlepšiu priateľku ktorá ma ochotne vypočula a samozrejme aj potešila moje ubolené srdce svojimi radami. Ked som už neverila že existuje cesta spät, cesta ktorá mi vyčarí skurtočný úsmev a vráti aspoň niečo z toho z čoho som mávala radosť, nakoniec prišlo šťastie. Priateľ sa mi ozval so slavami že ho všetko mrzí a oľutoval to čo pokazil. Priravil mi očarujúci večer. Nebol výnimočný ani darčekom ani kvetom no pre mňa niečim oveľa vzácnejším. Ten deň bol plný ozajstných citov, plný rozprávania, ľutovania čo bolo, no zároveň aj radosti z toho čo sa práve dialo. Dokonale som si užívala každučkú chvíľku ležiac pri ňom s myšlienkami že už nikdy to nemože byť inak. Viem že je to naivné no k láske naivita patrí a tak s tým nehodlám absolútne nič robiť. Budem čakať čo nás dvoch ešte čaká a či je tá naša cesta spoločná alebo nie, to ukáže len čas.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár