Tomáš Frenkl bol ešte celkom mladý muž, keď pracoval v malom obchodíku so šperkami. Retiazky, náramky, náušnice, prstene zo zlata, striebra, z rôznych drahých kameňov. Jednoducho všetko, čo poteší hlavne ženské, ale aj mužské oči. Chodili tu muži, aby kúpili darček svojej manželke či priateľke, páriky, ktoré si chceli urobiť radosť, ale aj ženy, ktoré sa prišli popozerať preto, aby vedeli čo si budú želať od svojej polovičky na najbližší sviatok. A treba podotknúť, že tieto ženy nikdy nemali problém vymyslieť si hocijaký sviatok, aby sa mohli okrášliť nejakým šperkom.
V obchode sa prestriedalo denne množstvo ľudí, ale často sa tu ukazovali už známejšie tváre, ktoré sa sem radi vracali. Tomáš si dokázal svojich stálych zákazníkov zapamätať dosť rýchlo a keď ešte len vchádzali do predajne, privítal ich ako starých známych. Ktovie, možno práve preto mal úspech v predaji. Ku zákazníkom sa vždy správal priateľsky a úctivo.
Jedného dňa do tejto predajne vošla nová tvár. Žena, ktorá tu bola prvýkrát. Ako vždy, správal sa milo a chcel zapôsobiť na novú zákazníčku. Začal sa s ňou zhovárať a po chvíľke rozhovoru zistil, že nie je z tohto mesta. Práve sa tu prisťahovala a je tu sama v cudzom meste. Táto žena sa tu však neukázala poslednýkrát. Začala sem chodiť čoraz častejšie, pozerala si šperky, rozprávala sa s Tomášom, no nikdy nič nekúpila. Jemu to však vôbec nevadilo. Obľúbil si túto mladú ženu. Občas sa stávalo, že Silvia Hendelová, ako mu neskôr prezradila jej meno, sem príde aj bez toho, aby si nejaké šperky vôbec pozrela. Zapáčila sa mu a odhodlal sa, že ju pozve na rande. Na jeho prekvapenie, Silvia súhlasila. Začali sa stretávať častejšie a častejšie, vždy, keď Tomáš večer zavrel obchod.
Po tomto obyčajnom rande sa z nich celkom rýchlo stal párik. Tomášovi tento vzťah pripadal veľmi úžasný a nevedel si predstaviť, že by sa niečo mohlo pokaziť. Začal veriť, že aj on môže mať v živote šťastie, že našiel ženu, s ktorou môže stráviť zvyšok svojho života.
Raz sa však Silvia v obchode neukázala. Telefón mala odpojený, v jej prenajatom byte býval už niekto iný a Tomáš nevedel, kde ju ma hľadať. Neukázala sa ani druhýkrát, ani tretíkrát, neukázala sa týždeň, dva. Tomáš začal mať o ňu strach.
Jedného dňa ju však uvidel z autobusu ako vchádzala do nemocnice. Rýchlo vystúpil na najbližšej zastávke a utekal za ňou. Kým ju našiel v celej budove, vychádzala už z ordinácie.
„Ešte raz vám blahoželám k dieťatku!“ ozvala sa sestrička, keď vyprevádzala jeho Silviu.
Vošiel jej do cesty. „Dieťa? Ty si tehotná?“ Čakal na vysvetlenie.
Najprv predýchala ten šok, po tom čo ho uvidela a až tak sa priznala. „Áno,“ sklopila oči, aby na neho nemusela pozerať.
„Je moje?“
„Na tom nezáleží.“ So slzami v očiach chcela odísť.
Nevedel, čo jej ma na to povedať. Trochu tam ostal stáť, no napokon ju dobehol a chytil ju za ruku. Necítil sa na to, aby zrazu mal mať dieťa. Ostal síce šokovaný, ale rozhodol sa, že ju nenechá v tom samú. To predsa nemohol. Bolo to aj jeho dieťa a on Silviu ľúbil. Ubezpečil ju, že všetko bude v poriadku, sľúbil jej, že sa o ňu postará. No práve vtedy ako jej to hovoril, prišiel iný muž a stihla mu len povedať: „Je mi to tak všetko ľúto. Zbohom, Tomáš.“
Muž, ktorý si pre ňu prišiel, bol nahnevaný, keď ich dvoch zbadal spolu. Zrejme to bol jej manžel a on sa stal iba jej milencom, ktorého nechcela priznať a tvári sa, že dieťa je manželove. Nechcel jej priamo pred ľuďmi v čakárni robiť scény. Chcel sa s ňou pozhovárať osamote. Možno len bola nešťastná v manželstve a spravila chybu. Stále však existuje možnosť, aby ju presvedčil, že môže byť s ním. To však ešte nevedel celú pravdu.
Zistil si jej pravé meno zo zoznamu čakajúcich žien v čakárni, vyhľadal adresu, kde bývala aj s manželom a šiel ju ešte v ten deň navštíviť. Pred domom už však stálo sťahovacie auto. Keď ho uvidela stáť pred domom, rozhodla sa ísť za ním.
„Odchádzam. Nechcem, aby si ma hľadal. Chcem, aby si na mňa jednoducho zabudol,“ prihovorila sa mu.
„Zabudol? Čakáš predsa moje dieťa. Naše dieťa. Pozri, všetko som pochopil. Klamala si manžela a podvádzala si ho so mnou a teraz mu nedokážeš povedať, že to dieťa nie je jeho. Opusť ho a ostaň so mnou. Ja ťa milujem.“
„Nie, nič si nepochopil. Ja som neklamala manžela, ja som klamala teba.“ Hovorila to s ťažkosťou, no snažila sa tváriť chladne. „Bola to len hra. Moja krutá túžba po dieťati. Manžel nemôže mať deti a spolu sme sa dohodli, že nájdem niekoho, s kým otehotniem.“
Ostal úplne zarazený, tie slová sa počúvali ťažko.
„Nehovorím ti to preto, aby som ti ublížila ešte viac. Hovorím to preto, lebo nechcem, aby si mal pocit, že my dvaja ešte máme nádej. Je mi to ľúto.“
Myslel si, že ho miluje tak ako on ju, ale mýlil sa. Bol len prostriedok na to ako získať dieťa. A keď ho získala, zmizla a vzala mu všetko. Aj jeho nádej na dobrý život, jeho vieru, že existuje ešte žena, ktorá ho dokáže milovať. Nie. Už nikomu neverí. Ostal sám a teraz len blúdi ulicami a každý deň v starom svetri s čiernou taškou na pleci okolo pohŕdavých pohľadov ľudí odchádza do krčmy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár