Pár mesiacov, možno dlhé roky, som videla každý deň kráčať tohtochlapca známou cestou, ktorá viedla na cintorín. Niekedy sa tam zdržalchvíľu, inokedy dlhé hodiny. Nikdy nič nevravel, len tam stál, pleciasa mu chveli. Každý deň tam prichádzal mladý muž a odchádzal ako starý,nevládny človek pod ťarchou svojich spomienok.
Toľkokrát som ho ľutovala, nejednu slzu nad ním vyronila. Ale ten neznámy sa už dávno zmieril so svojím osudom.
Ak sa raz okoloidúci pýtali miestnych ľudí na minulosť tohto chlapca,len pokrčili plecami a zosmutneli. I keď každý poznal jeho príbeh,nikdy ho cudzím nevyzradili. Držia si ho ako tajomstvo, veď bolelo tokaždého a bolí ich to aj dodnes, keď spomínajú.
Bol to smutný príbeh. Poznali sa od detstva. Spolu sa hrali napieskovisku, spolu rozbíjali lakte a kolená, dreli školské lavice.Prišla stredná škola, puberta, prvé lásky, nesmelé vyznania, prvé hádkya rozboje medzi nimi. A tie ich navždy rozdelili. On ju podviedol a voveľkom zúfalstve jej to všetko do očí vykričal. Nie, ona neplakala. Súsmevom ho opustila, ale keď bola sama, smiech sa zmenil v bolestnýplač. A potom všetko nabralo rýchly spád. On sa pokúšal o samovradu,ale zomrela ona, keď mu v tom chcela zabrániť.
Prešiel dlhý čas. Ale tohto muža, ktorý takrýchlo dospel, už nevidieť. Len ľudia sem-tam niečo prezradia. I to, žekeď ho poslednýkrát videli, bol pri jej hrobe. Kľačal na mokrej zemi,ruky zdvíhal k nebu a prosil Boha, aby mu vrátil prítomnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár