Vždy, keď človeka niečo trápi, vyzerá ako niekto úplne iný. Nepripomína svoje klasické, bežné ja. Presne ako strom – zdravý vyzerá celkom ináč ako spálený.
Ja sa cítim, akoby som zapaľoval bezmocné zápalky, jednu po druhej, chvíľu ich držal v nemom úžase a potom sa popálil pri ich zhasnutí. Čo ma ale tak páli?
Všetci majú na všeobecnú otázku ľudskej zmeny iba jednu z dvoch odpovedí: človek sa mení neustále, alebo človek sa nemení vôbec. Nevieme urobiť kompromis. Podľa mňa sa mení prostredie a človek sa mu snaží prispôsobiť.
Stretol som už mnoho rôznych pováh. Ale pre členov istých skupín stále platia rovnaké pravidlá. Poznám človeka, ktorý by bol priemernou osobou nazvaný zlým. Nikto od neho nečaká nič dobré. Jeho zlo sa netrestá, lebo je už naň každý zvyknutý – dá sa to predpovedať. Ak sa u toho človeka náhodou prejaví náznak dobra, nikto tomu nebude veriť. Čo sa stane? Okolie sa vzbúri, lebo nastala zmena. My, ľudia – hlupáci, sme nesmierne konzervatívni a tvrdohlaví. Málokto si to prizná, no máme inštinktívny odpor voči zmenám.
Takisto poznám aj takzvaných dobrých ľudí. Žijú čisto, láskyplne. No v ich životoch sa takisto vyskytuje nenávisť. Nenávisť voči zmenám. Vtedy sa stanú rozhnevanými, smutnými, chladnými, i keď možno len na chvíľku. Svet na nich zanevrie, odsúdi ich bez ohľadu na ich príbeh (dokonca aj keď ten príbeh vôbec nepoznajú).
Moja susedka má plastiku nosa. Čo si o nej myslíte? Vyzerá skutočne krásne, susedstvo jej závidí. V duchu ju preklínajú, že nemá čo robiť s peniazmi, len ich utrácať na nezdravé zmeny výzoru. Aj Vy? To nebodaj nemyslíte vážne. A to som si myslel, že sa rozprávam s niekým špeciálnym. S niekým nenormálnym.
Moja susedka má plastiku nosa, lebo zachraňovala dieťa z požiaru a sama si pri tom popálila tvár. Nechcela byť v žiadnych novinách, aby ostala v anonymite. Hups! To som Vám mal asi povedať hneď na začiatku.
Mám viac susedov. Jeden z nich kradne peniaze. Okradol už aj mňa. Bože ako som ho vtedy znenávidel. Iná suseda mi povedala, že je to pijan a gambler. Neskôr som sa sám presvedčil, že je to pravda. Pije veľa čistej vody a neustále sa hrá so svojou dcérkou, ktorá má mimochodom rakovinu. Nikdy sa mu nedostalo vzdelania, žije len s ňou, peňazí niet a dcérin život sa mu deň čo deň vytráca z očí ako obrovské pieskové srdce uprostred arktickej víchrice.
Dokázal som mu odpustiť. Postupom času aj samému sebe. Zistil som, že ak nemôžem súdiť ľudí podľa žiadnych kritérií – a ja sám som takisto jeden z tých ľudí – tak nemám právo súdiť ani samého seba. To môže iba Stvoriteľ.
Ďalší sused je ku mne výnimočne milý. Denne ma ráno pozdraví, pozve na kávu, a potom, čo zdvorilo odmietnem, sa s úsmevom vytratí. Verili by ste, že má za sebou niekoľkoročný pobyt za mrežami za spôsobenie autonehody pod vplyvom alkoholu? Snáď sa chce zmeniť. Je to veľmi pravdepodobné, minimálne z dôvodu jeho prívetivého správania. Je na trikrát rozvedený – jeho náklonnosť vždy rýchlo vyprchala –, stále fajčí a s chuťou požíva alkoholické nápoje. Som si istý, že na to všetko je pádny dôvod. Veď človek je len odrazom svojho okolia.
Nechcem nikomu krivdiť, keď hovorím, že máme v sebe toľko prebytočného citu. Ako to myslím? No tak, že odmietnuť žobráka, zmlátiť slabšieho, oklamať rodičov, či čo i len zarábať peniaze je v silách nás všetkých. Ale kto nazbiera odvahu a guráž postaviť sa sám proti systému a zabiť svoju materiálnu polovicu?
Rád sa vrátim k môjmu problému. Som „hnusný“. Teda v posledných dňoch. I tak cítim, že to nie som ja. Niekto odišiel – zmenil sa. Táto zmena vyzerá tak kriticky závažne, až sa mi to zdá čím ďalej, tým menej uveriteľné. Sme ľudia z mäsa a kostí – z niečoho, čo sa môže premiestniť. Ja radšej hovorím, že sme ľudia z mäsa, kostí a duší... Zahŕňa to aj naše city, ktoré mimochodom tak radi komandujeme, či zakrývame za prehľadný štít lží.
Sedím v kaviarni popíjajúc bielu čokoládu s banánom a malinami. Práve som zbadal, že na obale od menu je obrázok mapy sveta. So sklopeným zrakom si hovorím: „Ach, je tak ďaleko.“ Nakreslil som modrým perom priamu čiaru z miesta môjho bydliska cez oceán, až na druhú stranu zemegule. Oči sa mi rozžiarili, keď som prišiel na fakt, že úsečka, čo som nakreslil, má dĺžku necelých troch palcov.
To naozaj nie je ďaleko. Veď nakoniec cestuje za prácou. Som ochotný upustiť od prvého zväzku neradostných pocitov. Pre vlastný duševný pokoj. Pomohol som človeku, ktorý tak rád pomáhal mne. Teraz sa náš spoločný chodník zastavuje na križovatke rôznych cieľov. Nemal by som pociťovať clivosť, ale podporu. Mojou úlohou (lebo s každou novou situáciou je nám nejaká pridelená) je teraz presvedčiť nás oboch o zbytočnosti smútku. O úžitku z tohto nového poznania. O tom, že bolesť, čo všetci cítime sa tvorí len a len v našich mysliach – viďme teda len to pekné.
Dobre. Mám za sebou prvú kapitolu premýšľania – analýzu. Stále sa ale cítim nešťastný. Vždy to tak býva. V každej negatívnej spomienke sa city a dojmy prelínajú, takže v žiadnom prípade neprežijete traumu len dajme tomu so slzami. Nájde sa tam aj štipka závisti, kvapka nemilosrdnosti, tanier plný zlosti, so šalátom nenávisti ako prílohou.
Človek si nedá pokoja, kým nenájde zdroj. Alebo i stopu po ňom. Len si pripomeňme, koľko času venujeme uvažovaním o Najvyššom. Dovoľte mi to predniesť na ešte jednom veľmi jednoduchom príklade: som smutný, chcem byť šťastný. Na to musím pohnúť nejakou pákou, prejsť nejakou zmenou. Kým tú nesprávne otočenú páku nenájdem, nebudem šťastný. Najhoršie, čo sa môže stať, je zaneprázdnenie.
Zvykne sa hovoriť: rozmýšľať môžeš, aj keď niečo robíš. Na rozmýšľanie sa ale treba sústrediť rovnako ako na presnosť v daňovom priznaní, či v programovaní, alebo, pre tých, komu to nič nehovorí, pri varení zemiakov. Nechceme ich mať nedovarené, ale ani príliš mäkké. Nechceme premýšľať málo, inak si na bolesť navykneme a zlenivieme. Nechceme premýšľať príliš dlho, inak sa naše pohľady a myšlienky „rozvaria“ a zrazu bude všetko vyzerať len príliš zle. Napadnú nás také scenáre, čo zničia našu nádej a staneme sa sluhami, nie pánmi.
Každý bežný človek zaujíma rolu rozprávača. Hovoríme príbeh, napísaný veky predtým, než sa čo i len polemizovalo o našej existencii. Prečo potom smútiť? Načo je nám byť nešťastnými, keď sa stačí zmieriť s príbehom, nechať ho viať vo vetre času a užívať si krásy sveta? Pretože nám bolo napísané, aby sme smútili. Stvoriteľ tým len poukazuje na našu chybu. Na to, z čoho sa treba poučiť. Chce, nech zistíme, čo je zlé, aby sme to obchádzali oblúkmi väčšími ako je naša vlastná pýcha.
Nie som tu od toho, aby som rozhodoval, čo je zlé, čo je dobré. To cíti každý sám. Možno sú pocity rôzne, ale účel je takisto úplne rozdielny. Napríklad v príbehu hluchého má kurz španielčiny pre samoukov nulovú dôležitosť. Kto ale vie, čo všetko počujú oni a my nie...
Práve som sa usmial. Pohľad na dieťa šťastné so svojou hračkou vie byť nadprirodzene upokojujúci. Cítim, akoby to malé stvorenie odseklo riadny kus z môjho bremena.
Ešte stále som smutný. Prišiel som na to, kde viazne prvý problém, no mám v sebe viac bolesti. Odstránil som zo seba pocit, čo mi vnucoval nevyrovnanosť, už mi nevadí, že odišiel do diaľky, no je tu viac faktorov. Chystám sa stratiť priateľa, poslucháča, finančnú oporu v ňom tiež tak skoro neuvidím. Čoskoro bude moje okolie v domnienke, že už ho nikdy neuvidia. Nikto z nás ale nie je schopný prijať zmenu. Máme silu byť nezávislí, ale láska k nemu nám spôsobuje túžbu byť s ním naďalej a pochybnosti, či sa tá túžba niekedy vyplní.
Veľmi ľahko sa mi pozerá do minulosti. Vidím všetko to dobro, čo som s ním prežil. Všetku prívetivosť a tajomnú láskavosť, ktoré z neho tak neochotne pulzovali. Na druhej strane sa môjmu okoliu ťažko pozerá do budúcnosti. Sú síce milujúci, no nesmierne sebeckí. Vidia seba samých bez neho. Nevidia jeho úspešného, šťastného, pokojného, podľa možnosti bohatého. Záleží im len na tom, aby v ňom vyvolali pocit „chýbania“.
Ja som sa naučil ľuďom ponúkať plece, od ktorého sa môžu odraziť vyššie. Možno preto sú moji najbližší tak ďaleko odo mňa samotného...
Neviem už ako ďalej písať. Mám ale písať ďalej. Totiž cítim, že Boh chce mojou spisovateľskou rukou zdieľať odkaz. Ja nemám na výber, ešte som neskončil. Je síce trocha vzdialenejší než doteraz, počujem jeho zvestovanie tichšie, no musím brať ohľad na to ako ťažko pracuje, aby nás uživil, ba aj zabavil a uspokojil.
Ja sa vlastne ani necítim nepríjemne. Som iba projekciou toho, čo cíti moja rodina a nakoniec všetci, čo ho poznajú. Čo ak som už ten odkaz odovzdal... hlas už v hlave nepočujem, tieto slová sú napísané perom, ktoré voľné ovládam. Myslím, že ak si toto niekto naozaj prečíta, nájde svoje odpovede. Aspoň ja, keď teraz píšem tieto slová, svoju odpoveď nachádzam. V prípade dotazov na tento článok sa obráťte na väčšinového autora.
PS: Áno, myslím tým Pána Boha.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár