na sukničke veľká dierka,
väčšia ako celá ruka.
Vierka na ňu kuká, kuká,
bojí sa prísť dneska domov.
Skryje sa za párik stromov
a tam smutné stojí sama.
"Vykričí ma moja mama?"
slzy tečú dolu lícom,
"chcela som byť parádnicou,
sukničku som vydrankala...
tá ma teraz oklamala."
Zotmelo sa večer skoro,
lampy svietia z bytov, domov
a Vieročky doma nieto.
"Kdeže je môj malý kvietok?"
strachuje sa doma mama"
"Hádam ju nik neoklamal?
Už aby tu so mnou bola,
políciu idem volať.."
Vierke zima nôžky ničí,
padá sniežik, vietor fičí,
v bruchu cvrčky hlasno hudú:
"Doma na mňa kričať budú,
ale ja mám dosť tej zimy."
So zúbkami zaťatými
domov príde k svojim dvierkam.
"Tu si dieťa moje, Vierka!"
mamka šťastím stíska dcéru:
"Mala som strach, namôjveru."
Sukňu ihneď zaplátala,
do objatia Vierku vzala.
Štastná je dnes rodina.
majú na čo spomínať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
omeleta
27. 2.febuára 2011 14:55
super
Napíš svoj komentár