Z (pseudo)vianočných blogov, statusov a obrázkov je mi už na grc a tak prednášam trochu NEvianočného, ale aj tak dostatočne depresívneho zamyslenia.

Sú isté dátumy, kedy je možnosť pozorovať zvýšenú koncentráciu verejných všakovakých prejavov v škále od zúfalých statusov na sociálnych sieťach po hysterický hon na toho (dočasne) pravého na každej diskotéke v dojazdnej vzdialenosti. Okruh mojich známych zahŕňa slečny s nadslnko jasnejšími povahovými , či fyzickými defektmi, ktoré skôr či neskôr odoženú aj toho najodvážnejšieho mládenca s „diamantom“ v ľavom uchu a addidas mikine. Čoraz viac však pribúda tých, o ktorých je na prvý pohľad jasné, že tento génový materiál by si aj Noe vybral na svoju archu. Sú atraktívne, vzdelané, iba trošičku jebnuté a prekvapujúco single. Čo vám poviem, keby ma tá suka nepredbehla, boli by z toho minimálne 3 série „Sexu v Košicoch“. Takto to musím zhrnúť do jedného odstavca.

Podstatná časť mojich rovesníčok vyrastala okrem nereálnych rozprávkach o princoch a princeznách, snehulienkach a Popoluškách, aj na pochybných seriáloch argentínskeho pôvodu. A následky týchto chvíľ si mladá dáma nesie v sebe po celý život. A tak sa veľmi ťažko lúčime s predstavou Manuela, Iva, Yaga, ktorý nám budú nosiť každé ráno raňajky do postele a nikdy si neoblečú tepláky. Tým z nás, ktorým sa podarilo postupne tento nonsens z hlavy dostať však nemálo zmietol príval amerických romantických komédií, kde už pochopíme, že náš vyvolený má právo na nejaké idiosynkratické výstupy, no stále je mu upieraný akýkoľvek poklesok voči „Ivo-DiCarlo-vskému“ kódexu.

Možno zabúdame na to, že nazberané sukne a krinolíny už vyšli z módy. Korzety a priesvitné črievičky slúžia skôr na posteľové hrátky než na očarenie toho pravého.

Možno zabúdame na to, že ani jedna z nás nie je Milágors ani Carrie Bradshaw a bohužiaľ ani tá bloncka z The Notebook-u ktorá už neviem ako sa volala.

Možno kladieme láske priveľmi prísne pravidlá na to, že vyhlasujeme ako veľmi chceme byť milované.

 Záchod
Komentuj
Napíš svoj komentár