to čo vonku rastie ako tráva,
nemá dušu a nemá city,
to čo za srdce ťa činom chytí.
Ako slnko na nebi vodne svieti,
ako na lúke hrajúce sa deti,
vánok, čo nad morom vanie,
rodič čo splní každé prianie.
Svätojánska muška čo si cestu tvorí,
chrobák, čo zomrie chorý,
strom čo zostane navždy sám,
starý a zničený posvätný chrám.
Je len rybka v mori bielom,
blcha prikrytá ľudským telom,
domček v miliónovom meste,
olejová škvrna na suchej ceste.
Prečo vlastne moje telo vzduch dýcha?,
prečo vlastne včela ľudí pichá?,
lúka po daždi zeleňou ožíva?,
a ja trpím všetko za živa?.
Som len veľká nula na obrovskom plátne,
v živote už nebudem mať nič krásne,
v srdci ostala mi len veľká ryha,
roztápam sa ako ľadová kryha.
Prečo svet je tak krásny?,
život na ňom je tak strašný?,
prečo nie sme všetci šťastní?,
musí človek trpieť navždy?.
Prosme Boha o svoj život,
len on je našej lodi pilot,
modlitba nám nebeskú bránu otvorí,
nech každé srdce láskou k Bohu zahorí
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár