Taaak... už dlho som vás neotravovala svojimi blogmi a mám zlú správu, som tu zase. Mnohí možno len tak prejdete tento začiatok a možno sa nedostanete ani ku druhej vete, nieto ešte ku koncu. Pravdepodobne to dosť závisí od nálady, či má človek chuť čítať niečo veselé alebo skôr smutné (súdim podľa seba)...

Tento blog patrí k mojim veselým, až sa sama čudujem. Síce v poslednom čase nemám práve najlepšiu náladu, stalo sa mi pár vecí, ktoré stoja za povšimnutie.
Posledný týždeň som mala totiž plný trapasov. Na každom kroku sa mi dačo stalo. Tento týždeň pokračujem pre zmenu s tým, že totálne pletiem slová a gramatika mi absolútne nič nevraví. No to je už iný príbeh...

Takže všetko to začalo, keď som šla v stredu ku starkej. Bol už večer a ja som po ceste počúvala mp3 na mobile. Na moju smolu sa mi samozrejme mobil vybil. Ale tak povedala som si: „No a čo, však keby dačo, tak zavolám rodkáčom od starkej.“ Zdalo sa to byť jednoduché, no jednu vec som nedomyslela. Starkin byt je troška odstrčený. Treba vojsť do neosvetleného dvora a odtiaľ vojsť. Dúfam, že ste si všimli to spojenie „neosvetlený dvor“. Prišla som totiž ku vchodu a vravím si: „No a teraz čo?“ Samozrejme bola taká tma, že zvončeky sa nedali rozoznať a ja som nemala kľúče. Neďaleko mňa stála dáka grupa chalanov a o niečom sa rozprávali. Vedela som, že v podstate sú moja jediná nádej, no ešte som sa pokúsila zúfalo zapnúť mobil. Ten, ako inak, ani neblikol a tak som sa podujala, že ich teda poprosím o pomoc.
„Nemáte niekto náhodou mobil? Či by ste mi teda mohli posvietiť na zvončeky..“ Neviem presne ako som to vtedy povedala, no bolo to dosť divne sformulované. Jeden z nich došiel teda ku mne, ale ako som si stihla všimnúť, nevyzeral, že by sa chystal vytiahnuť mobil. Pozrel na mňa zvláštnym pohľadom a potom stlačil dáke tlačítko na zvončekoch. Tie sa hneď rozsvietili. Skoro som sa prepadla. Jediné, čo som na to dokázala povedať, bolo: „Aha!...hm..ďakujem..“ Najhorší na tom však bol ten jeho pohľad...hovoril totiž za všetko: „Dievča a ty si z kade vyliezla?“
Potom som už len asi päťkrát stlačila starkin zvonček, dúfajúc, že mi čo najskôr otvorí, aby som odtiaľ zmizla.....


No a ten druhý trapas súvisel s krájačom chleba v Kauflande, no o tom nabudúce...dúfam, že ste pri čítaní nezaspali od nudy....

 Blog
Komentuj
 fotka
tenpatic  5. 2. 2008 21:28
to ano nemozem počuvať hudbu, surfovať na nete a hrať sa, alebo aj napisať sms alebo zavolať, napisať si nejaky dokument? už stačí
 fotka
majkarak  5. 2. 2008 22:11
no vtipnY pribeh mne sa tiez taketo stavaju dost casto.ustala si to a to je hlavne.aspon sa na tom mozes schuti zasmiat ako ja na svojich trapasoch
 fotka
pawlo  5. 2. 2008 22:36
Ja v tom nevidim nic trapne Uz som sa tesil ze to dopadne nejak happy - ze ty ho poziadas o pomoc - on ti pomoze a zahrani ti zivot - potom si zajdete na prechadzku cez zimny vecer

A na ten krajc chleba som zvadavy
 fotka
pedall  24. 4. 2008 12:26
kúzelné tlačítko
Napíš svoj komentár