Jarné upratovanie

Vytvorili ma, všetci navôkol. Spoločnosť, systém. Ľudia. Viem kým nie som. Stanem sa kýmkoľvek. Som Légia. Som... Horda. Budem veselý. Budem zlý. Budem smutný. Budem dobrý. 

Pohltím duše tých navôkol. Asimilujem. Asi milujem. Neviem plakať. Túžim byť šťastný. Viem sa smiať. 

Kreslím výjavy farbami vetra. Štetec som naposledy držal ako dieťa. Milujem dotyk slnečného svetla. Ctím si Mesiac a jeho tajomnú druhú tvár. Vyjem naň sám. 

Spriadam siete a priatelím sa s muchami v nej. Keď pohnem vláknom tak tancujú. 

Nedávno som začal vdychovať modrastý, štipľavý plyn. Cítim sa drsne. Je to úbohé. 

Spomínam na časy minulé. Prstami prechádzam po jazvách, ktoré cudzie oči nevidia a slovami ich bolesť neviem opísať. 

Som kreatúra. Zrkadlo sa rozbilo a na každý deň si vyberiem inú črepinu. Majú rôzne farby. Neprivial ich vietor, to pocity ich zafarbili. 

Ten tichý. Ten divný. Ten studený. Ten s pohľadom vraha. Ten, ktorý sa neusmeje. 

Som chaos. Som strom. Som sám. 

Nemám potrebu mávať na ľudí dúhovou zástavou. Nie som tým výnimočný a nechcem kvôli tomu zomrieť. Nechcem byť normálny. Chcem byť súčasťou normálu. Už nechcem byť sám. 

Smrť vytvorila umelca. Z popola a sĺz povstala vysoká, chudá postava v čiernom. Jej duša je farebná a galaxie v jej mysli nekonečné. 







Zdieľaj článok na facebooku
1 odoberateľov

Komenty k článku