Je tak zvláštne, keď sa sníva o kráse.

Mať krásny sen je v tomto veku problém a tak si človek váži každý jeden z nich. Zvlášť v opojení, ktoré mozog v takomto zobudení, aké som mal práve ja, prináša svojmu majiteľovy.

Nezačínal nijak zvlášť. Nezdal sa že bude o tak veľkej kráse a nič to ani nenaznačovalo. Snáď len ten krásny deň plný slnka. Slnka ktoré ani náhodou nestačilo na krásu akú si v tom dni mala ty. V oranžových šatách a s účesom, na ktorý som si už zvykol. Snáď len vek ti ubralo do čias, kedy sme sa prvý krát stretli, no všetko ostatné bolo ešte včerajšie. Tvoj úsmev, oči... Na krátkej prechádzke dole strminou. Na krátkej odbočke do starého humna. Strhla sa hádka. Rev a krik. O hlúposť.

Ale nebolo to ako inokedy v snoch, ktoré začnú krásne a napokon sa do nich vkradne hnev a tma a beznádej a plač. Nedokázal som odvracať zrak od tvojej dnešnej krásy. Podpichovačný úsmev sa ti rozprestrel na tvári a ja som ti hned odpustil aj keď som nemal čo, pretože zlo nebolo ani v najmenšom z tvojich úmyslov.

Kiež by to bolo tak ľahké aj mimo snov. Hnevať sa a kričať a potom sa usmiať a opať sa milovať celým svojím srdcom. Ach myseľ mozgu po zobudení z krásneho sna v skorom ráne, v hlbokej noci... Kiež by som ťa v strede ďalšieho dňa neodsudzoval tak, ako to robím vždy. Ale mozog bohužiaľ funguje inak ako si želám a viem, že to tak napriek terajšej túžbe bude inak ako chcem.

Ten úsmev bol všetko čo mi stačilo aby som ti odpustil, aby to v mne z nenávisti preplo k láske a aby som sa po tebe vrhol. Túžobne ako by si chcela, no zároveň presne tak dostačujúc milujúco, že si o tom, či náhodou nebola láska pohltená túžbou, nemala najmenších pochýb.

Aj moj úsmev bol krásny. Obe naše tváre totiž hľadeli na seba, úsmevy si vymieňali a jeden bol vďačný tomu druhému. Lúče slnka malímy oknami zalievali staré humno, na ktorého zemi som sa s tebou chcel a zároveň nechcel milovať. Stačilo totiž to čo bolo. Naše pery smejúce sa na seba, dotýkajúce sa v bozkoch, ruky pretínajúce prsty. Ani po odchode domov už nebolo nič zlé. Aj keď auto stále zdochýnalo. Aj keď som v spatnom zrkadle zbadal medveďa (z ktorého sa vyklula hračka v detskom kočíku malého chlapca idúceho v doprovode rodiny za nami) a ani príchod mojej rodiny. Všetko bolo tak krásne, že keď som si uvedomil nesktočnosť toho všetkého, celý svet zastal. 

Zastala si padajúc z rebríka do slamy. Z oranžových šiat ostala len šmuha, ktorú som nechal visieť vo vzduchu a ja som pomaly vychádzal z dlhej maštale, plnej zbytočného množstva lopát. Prechádzal som okolo brata a mal dojem že všetko z cesty možem odsunúť pohybom ruky.

Vonku už nebolo vobec krásne. Bolo šedivo a tak som sa vzniesol vyššie. V oknách do ktorých som nenazeral bolo počuť prísny hlas učiteľky, ktorá v zastavenom svete karhala žiaka, no ja som hľadel len pred seba. Obrovské čerešne púšťali svietiace lístie dole na zošednutý svet, ja som myslel na teba, na to ako ti to krásne slušalo, na to ako padáš do slamy a na sladkú chuť tvojich bozkov. Na to ako šla hádka ľahko zmeniť na smiech až kým mi jeden zo svetielkujúcich listov nezakryl oči a to krásne svetlo sa nepretavilo v tmu mojej izby. 










Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov
Karlotiskot

Under the spreading chestnut tree I sold you and you sold me: There lie they, and here lie we Under the spreading chestnut tree

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    megaloman birdzu

    Kámo, tak dlhé a kostrbaté vety, že sa v nich úplne strácala pointa :D
  2. 2
    Karlotiskot

    34 ročný ujo
    I'll Be In The Garage

    @antifunebracka To je v pohode, pisal som to asi minutu po zobudeni a patri to bohuzial k tomu :D Nerad pouzivam vety typu "pisal som to len pre seba" ale zrovna tento sen som si zapisal len pre seba sem :D
  3. 3
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    megaloman birdzu

    Veď ale :D Také do Wordu sa dávajú :D