Postavy v ňom si žili samé pre seba
a nie len preto,
aby na mňa dýchali
svojou zlovestnosťou.
Tá ľahkosť mi dovolila
uvedomiť si
že len snívam.
A zlovestnosť sa opäť objavila.
Lenže tentoraz
v mojom vnútri.
Bežal som po štrku,
ktorý som ako malé dieťa
prebehol v gumených kopačkách snáď
miliónkrát.
„Poďte sem!“
Kričal som a nevedel sa dočkať
Čo povedia všetci tí ľudia
čeliac skutočnosti,
že sú len výtvorom mojej mysle.
Teraz
nad vyblednutou spomienkou
sa mi tlačia do očí slzy,
ale v sne som sa priam dusil plačom
Cítil som teplo sĺz a sliny tečúce
z roztrasených pier.
Myslím,že nikdy v živote
nebol môj plač tak intenzívny.
Pretože oznam,
ktorý formujúc sa v mysli znel iba
ako suché konštatovanie
bol v skutočnosti predčasný nekrológ
všetkým tým ľuďom
Ospravedlňoval som sa
nevediac i vediac za čo...
Až ku mne pristúpil jeden z nich-
kňaz, ktorý sa ma dotkol studenou dlaňo.
„To nevadí, aj tak v teba veríme.“
A všetky ich životy odrazu vyhasli
vo vlhkom rozovretí
modrých očí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár