Storočný starček, ktorý nedokázal nič (1/3)

To, že je neskoro začnete tušiť niekedy okolo tridsiatky, ale v štyridsiatke si už budete istí.

Či si to priznáte, alebo nie. Poznal som vela ľudí, ktorí si klamali do smrti, ale vedeli to všetci. To prvé čo Vám dá jasný signál je vaše telo.

Poschodie malo presne osemnásť schodov. Nevhodná obuv na takýto skok? Také niečo predsa neexistovalo. Pád nikoho nezabije a zlomenina je vlastne vyznamenaním. Boli to skoky bez rozmyslu. Zo šiesteho poschodia jedenásť skokov po vchod nachádzajúci sa na medziposchodí prízemia a jednotky. Možno ma klame pamäť, (Aj keď táto jej lož by bola až priveľmi spletitá) ale viem ako som cítil to spomalenie sa času a tú schopnosť tak trochu plachtiť. Proste viem, ako celý ten skok vždy trval dlhšie ako by mal. Nikdy sa mi nič nestalo. Aj keď za tie roky mladosti bolo pár nepodarených dopadov, nikdy nebol ani len pád, nie to ešte zranenie. Spomýnal som na tie skoky naprieč celým životom.

Svaly sú stuhnuté a kĺby ma bolia ako čert. Vstávanie je najťažšie na celom dni. Nie len pre tú ťažobu vlastného tela. Kedysi som si klamal, že tá ťažoba prišla tým ako som pribral a vyrástol. Ako som opustil ľahkosť detskeho tela, ktoré bolo možné bez problému dostať kdekoľvek si zmyslelo.

V mojom veku už sú bolesti, voči ktorým mozog otupel, ale ráno, akoby to úplne nedokázal. Občas mám podozrenie, že snáď dúfa ako v to ráno budem zas mladý.

S mysľou je to ale iné. Tým myslím úplne iné. Tá vás bude klamať stále ako matka klame svojmu decku o vianociach. Nie je to vo svojej podstate zlé klamstvo. Čo je lepšie ako umrieť v klame, že to malo nejaký zmysel? Že ste niečo dokázali? Stálo to prebratie vlastne za to? Už toľkokrát som nad tým uvažoval, ale nikdy som nedospel k záveru. Totižto, prísť k záveru by bolo niečo, ako v sebe niečo zavrieť, alebo otvoriť. Buď ukončiť nádej, alebo ju zas vpustiť do mojho života. Už by som nemohol stáť na rázcestí a musel by som sa pohnúť, no ja som nikdy nebol cestovateľom, aj keď svet si ma vždy našiel.

Možno by som sa mal poponáhľať. Mozog totiž tiež „hrdzavie“ aj keď v konečnom dosledku moje rozhodnutie nakoniec výjde naprázdno. A možno sa stratí ešte skor ako umriem. Zmizne spolu s odumierajúcou bunkou a aj ono príde nakoniec nazmar, ako všetko v mojom bytí.


„Pán doktor, celé dni cítim v ústach chuť granátového jablka“

Iste to znelo ako starecké žvatlanie už vtedy.

„A kedy ste ho jedli naposledy?“ Konečne odtrhol oči od počítača a ponad tučné obrúčky si ma znovu celého premeral.

„jakživ som žiadne nejedol.“

Poznal som tak veľa túžob s ktorými som sa nevedel nikdy stotožniť. Prišli mi od istého času tak veľmi zvláštne. Prečo? Niekedy úplne maličkosti boli v očiach jednotlivca ako zdolať najvyššiu horu sveta a inokedy boli v tých obrovských plánoch skryté tak malicherné pôvody.

Čas rozložil všetky úspechy aj neúspechy. Prežil som ich mnoho. Prežil som dokonca štáty a národy. Symboly, ktoré už dnes pre nikoho nič neznamenajú a pritom sa im vtedy klaňali milióny a položili by za ne život. Ich život prišiel nazmar, tak ako každý život.

Bolo tak dlho čo sme boli spolu. Neverím v nejakú romantickú lásku, ale ona mi dávala zabrať. Ako je to možné? Že to čo dokáže cítiť samec pri každej jemu prijateľnej samici bolo pri nej ozvláštnené toľkými vecami. Vlastne moja nerozhodnosť v niektorých veciach prúdi z nej.

Už dávno som sa naučil prekonávať rozchod. Dokonca som bol natoľko obrnený voči pocitom, že poslať jednu k vode pre noc s druhou vo mne nevyvolalo ani zachvenie. Nehovoriac o tom, že medzi mojími avantúrami a spoznaním sa s ňou som akosi stratil záujem o „párenie“. Niekde to vo mne zmyzlo vo všetkej tej bezcitnosti ktorej boli schopní ľudia voči mne, ale aj ja voči nim. Hranie sa na pocity a túžby ma opustilo niekedy pred štyridsiatkou. To bolo možno to čo sa stalo nesprávne, aby to dopadlo celé krajšie. Nič-menej, keď sme raz po strašnej hádke skončili každý sám, to čo som cítil bolo neznesiteľné. Rád mi hovorila „tupelo“ a robila aj z mojej vyprahnutosti niečo čo som mal vlastne rád. Tuposť však nezabránila tomu, že odrazu sa vo vás rozlieha nepohodlie, ktoré tlačí v netušených miestach mysle. Po krátkej dobe sme sa k sebe museli vrátiť. Vnútro nám to inak nedovolilo. Nedovolilo mi ju nahradiť, preniesť sa cez ňu a už vobec nie zabudnúť.

Často myslievam na Ruda Slobodu. Zvláštneho muža z chatky v Devínskej. Slávneho autora, ktorý nikoho nezaujíma Aspoň, že do učebníc sa dostal v pár odsekoch. Myslím na to, ako som sa dozvedel, že sa doma obesil. Po rokoch som zacítil bolesť a nielen preto, že bol jedným z mužov, ktorým by som rád hovoril „priateľ“. Skoro šesdesiat rokov bolestných chýb skončilo vysiac na bicyklovej reťazi. O tú najväčšiu sa podelil s celým svetom. Kedysy si totiž myslel, že dokáže niekoho zachrániť. Obetoval tomu život aby zistil, že táto obeta ho navždy uväznila, zdeformovala a vypľula až keď dotrepotal nohami. Zrovnával som ho so sebou aspoň v niektorých ohľadoch. Ja som sa to, že ju „treba“ zachrániť dozvedel až po nejakom čase, ale rovnako som to nedokázal. Nevidel som, že to vlastne nikdy nešlo. Nie s tým kým som bol a budem. 




Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov
Karlotiskot

Under the spreading chestnut tree I sold you and you sold me: There lie they, and here lie we Under the spreading chestnut tree

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    moderator birdzu

    Celý ten úvod k poslednému odseku bol zbytočný a nudný, chcem vedieť viac o Slobodovi!