Zvuky štrku

Je to vlastne strašne čudné aký som odrazu normálny. Z alkoholika a feťáka sa proste stal normálny človek. Vlastne je to životný úspech. Príbeh akých sa možno dejú tisíce denne, ale do telky vyberú len tú pošlahanú blondýnu, s rozjebaným ksichtom od háčka, ktorá je asi tak čistá jak moje trenky, keď sa vraciam každý večer z práce (Moja žena by mohla rozprávať). Dajú jej do ruky pár eúr, za ktoré kúpi ďalšie žrádlo na podhriatu lyžicu. Peniaze jej však nebudú chcieť dať automaticky. Za účinkovanie, alebo rozhovor v nejakej podradnej pičovine, kde sa vas Vilo nespýta koľkokrát ste plakal, žiadne také nóbl odmeny nepoznajú. Takže si trápne vypýta za svoje účinkovanie- tak ako to robí každá socka. Tak, ako by som to robil aj ja. A oni jej ich v tom trápnom momente radšej dajú aby sa jej už zbavili.

Som úspech psychiatrických vied. Vyliečený kokot.

Mám ženu, prácu, sporím si na chatku do staroby, ale ešte donedavna som nemal nič. Vlastne možno dávna. Neviem. Život ide od istého bodu strašne rýchlo, alebo len boli tie sračky, v ktorých som sa dobrovoľne brodil, len také husté, že sa všetko zdalo plynúť tak pomaly. Nič-menej, už sú preč.

Ako je to vlastne možné. Človek na kraji priepasti- s nohou už v kroku do nej. Každý den sa snažiaci zniesť zo sveta chlastom, fetom a občas aj nožom, alebo liekami, je zrazu opať žijúci pre ďalší deň.

Niekto ale povedal, že tí čo nazrú nad priepasť, si budú túto priepasť navždy niesť v sebe.

Neviem čo je na tom pravdy. Nerád totiž zniem jak dáky ťažký mudrlanti typu Kerouac, alebo obdobní sráči, ktorí vďaka tomu, že sa nachvílu zahrali na vandrákov, potom brali od skutočných vandrákov za tieto premúdrelé sračky peniaze. Ja si skor myslím, že do tej priepasti nazrú všetci, akurát sa s tým vysporiada každý inak. Že to kde som bol nebolo tým všetkým čím som si chcel skrátiť život… Vlastne som si takmer istí, že to bolo úplne naopak a najprv bola priepasť a až potom všetky tie snahy.

...

Pojazdila si na mne a tradične mi vypustila na brucho všetko čo som do nej nastriekal. Hovoril som jej miliónkrát ako to neznášam a z fleku som jej strelil facku až sa zjebala z postele. Boli to také naše hry. Ja som vždy vedel, že to spraví a ona vždy vedela, že z toho bude problém, facka, alebo päsť. Potom na mňa vždy čumela tým svojím pohladom “Začo?“ aj keď to kurva dobre vedela. Prečo ma vlastne vytáčala? Keby je to náhodou, nehodou, omylom… Ale tá kurva to robila vždy naschvál. Po bitkách vždy revala a chúďatkovala sa. Pred rodinou a priateľmi som bol samozrejme ja ten najhorší, ale nebolo to tak. To ona sa nechávala fackovať, priam o to žadonila tým čo robievala. Kto je ten vyšinutý a kto je ten normálny keď jeden vyvolá situáciu v ktorej si je úplne istý, že dostane od toho druhého na piču? Svojím sposobom som sa cítil ako obeť práve ja, ale ja som nikdy nebol na to robiť zo seba chúďatko a viem, že by mi to ani neprešlo. Revala tam a vždy keď revala vytáčalo ma to ešte viac. Čo snáď nevidí, že si za to mohla sama? Samozrejme že to videla a vedela aj to, že jej nadrapovanie sa ako malé decko vo mne sposobuje ďalšie a ďalšie výbuchy zlosti. Mlátiť ju kým upadla do bezvedomia bola často jediná šanca ako tú jej provokačnú papulu zavrieť a vypnúť to jej skurvené telo, ktoré tak choro žadonilo o výprasky. Dostávala čo chcela a ja... Ja som bol len nejaký nástroj ako to dosiahnuť. Opustil som ten divný vzťah, kde niekto potrebuje aby ste ho každý deň zmlátili jak žito. Mala to v hlave dokrútené viac ako ja. Raz mi začala kričať prosby pod oknami. Aby som ju zobral spať, aká bude poslušná a aká bude dobrá. Niekto ju pustil do vchodu – vraj aby sme si to vybavili v súkromí a ja som toho buzeranta z duše neznášal, tak ako doteraz neznášam všetkých buzerantov, ktorý si myslia, že majú patent na rozum a tak aj v situácii v ktorej sú pol minúty, dokážu ponúknuť údajne správne riešenie. Počul som výťah a potom trieskanie na dvere.

„Zasa provokuje… Zas jej ide len o tie facky.“

Otvoril som dvere a trafil jej pasťou priamo do tváre. Potreboval som ten hnus čo sa z nej valil umlčať. Bol to vyslovene hnus. Všetky jej slová, všetky jej gestá, intonácia. Všetko to bolo len súčasťou provokácie, súčasťou chorých prosieb o zasranú nakladačku.

„Tak tu máš čo si chcela.“

Z nosa sa jej pustila krv. Priložila si na tvár ruku a akonáhle ju zacítila na svojich prstoch, oči jej zasvietili radosťou. Som si tým istý.

Z popod mastnej ofiny, jej zablysla radosť.

...

Svoju manželku nemilujem a ani ona nemiluje mňa. Boli sme dlhoroční známi, ale zároveň sme tak nejak chodili okolo seba. Boli mejdany. Boli akcie. Boli chaty a občas aj nejaká ta orgia, ktoré však vobec nie sú tak sexy keď viete, že tá kurva pred vami je na háčku a mala za poslednú hodinu sex s ďalšími troma, rovnako na háčku. Volal som to lotéria ejdžájví.

Spätne vieme, že sme sa videli vlastne skoro všade kde sme boli, ale nikdy sme tam neboli spolu. Raz mi ju niekto predstavil a odvtedy bola známa a to bolo všetko.

Mira-Otis.

Otis-Mira.

Tak to bolo dlho. Vlastne celý čas, kým sme nečakali na rovnakom mieste na dílera a nevymenili si čísla pre prípad, že by sme vedeli o niečom pre toho druhého. Ona mala trochu iných démonov ako ja a to bolo len dobré. Dosledky boli rovnaké, ale základ bol iný. Vlastne skor to, čo nazývam predzáklad. Základom je len a len tá priepasť. Tá v nás robí tú prázdnotu, tá nám zakrýva oći, keď by sme mali hľadieť na iných a tak svoje zlo nerozširuje len priamo na človeka aby si bol ukradnutý len on sám. Rozširuje sa aj tým, ako sme si vďaka nej ukradnutý všetci navzájom…

Obaja sme mohli vypustiť tomu druhému naše sračky, tak ako sme to v slabých chvílach vypušťali naším najbližším ktorým to bolo samozrejme jedno, a dospeli sme k vzajomnému pochopeniu, ktoré akosi prehlušilo to väčné vypytovanie sa mysle na to kedy už umriem.

Avšak žiadne motýliky v brušku, žiadne prebdenné noci. Bolo to vlastne omnoho lepšie ako láska. Láska je totiž ako jebnúť s partnerom do postele a šukať tam kým to mozog nezvládne a šukanie už nič neprináša, alebo prináša len bolesť. Toto bolo ako lahnúť do postele a prikryť sa obrovskou teplou perinou s vyhliadkou na hlboký a dlhý spánok.

To ona bola tá perina.

Dlhé dni sme si písali o živote, ukazovali si jazvy, opisovali si kolko liekov sme požrali, komu sme ubližovali a ako. A občas aj to, kto ublížil nám- často v neprirodzenom smiechu, aby sme zakryli, že to na nás nechalo tie najhlbšie jazvy.

...

Mal v ruke rozbité hrdlo flaše a kričal „POĎ!“

Išiel som. Išiel som nie preto, že ma vytáčal, alebo by som pred ostatnými vyzeral jak posratý. Dúfal som že mi tu zasranú flašu bodne do krku. Ale on to neurobil. Posral sa a pustil ju na zem. Ublížiť človeku bolo pre neho aj v pripitom stave neprípustné. Pre mňa však nie a tak som jeho zbabelosť odmenil strašným výpraskom. Sralo ma to... Sralo ma to jeho prizdisráčstvo. To ako mi dal nádej na smrť a potom cukol. Ako otváral odvážne hubu a potom len ticho mrnčal niekde pri klube na štrku, ktorý v tej mele výdaval pod nohami tie svoje typické zvuky opisované tak často v autormi v knihách.

„Jeho podrážky sa zabárali do štrku a vydávali typický zvuk kamenia a prachu šúchajúceho sa o seba“

Asi tak nejak…

...

Byt večne bez peňazí je zvláštne. Moja mama tak žila a jej mama tiež.

Zo dňa na deň. A prečo nie. Ide to. Občas treba niečo ukradnúť, občas predať a občas treba byť vynaliezavejší.

To, že najlahší sposob ako získať peniaze je pracovať som zistil až v tridsiatke.

„Čo keby sme spolu začali bývať?“

Tá otázka bola v nás oboch. Bolo fajn byť spolu. Vedeli sme sa podporiť, občas išlo aj o sex, aj keď len okrajovo. Hlavne tam ale nebola láska. Neklamal som jej keď som si po roku potreboval šľahnúť rovnako ako neklamala ona mne o tom, čo robila, keď sa po dvoch dňoch nasávania v nejakej diere vrátila domov.

Boli to excesy potrebné pre našu myseľ. Boli treba, keď sa vám tá priepasť odrazu vynorila niekde zo zadu hlavy a vy ste ju potrebovali nasýtiť. Uistiť ju, že o nej viete…

Také veci by v normálnom vzťahu začali sériu problémov, ktore by mali dokonca štatistickú šancu skončiť tragicky. Ale vo vzťahu bez lásky prišlo vyznanie o tom čo človek spravil a ten druhý mu to opatoval s chápavým úsmevom. A tak vo chvíli, keď by u iných priepasť rástla a ťahala ich hlbšie u nás proste zašla naspať na svoje tiché miesto, kde hľadela a dúfala, že o nej stále vieme. 







Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov
Karlotiskot

Under the spreading chestnut tree I sold you and you sold me: There lie they, and here lie we Under the spreading chestnut tree

Komenty k článku

  1. 1
    Dreyjir

    22 ročné dievča
    [smutná]

    Toto je krasne
  2. 2
    Staphylococcus

    hrá sa, že má 1 rok

    Toto sa tak príšerne zle číta... Necháp ma zle, obdivujem ťa za to, že si to dokázal napísať, ale strašne ma striasa pri predstave, že sú to reálne veci, ktoré sa reálne niekomu stali, pretože ja si zo svojej slniečkovej privilegovanej bubliny taký život absolútne neviem predstaviť.
    Uf.
    Ale akože uau, že si sa z toho dostal.
  3. 3
    Karlotiskot

    34 ročný ujo
    I'll Be In The Garage

    @staphylococcus Neber to moc vážne osobo :) Nikdy nepíšem o svojich zážitkoch bez toho aby som ich nepozahmlieval niečím s podobným, alebo vačšímm impactom aby sa to v tom stratilo. Vlastne by bolo super keby raz niekto skúsi hádať čo z toho som ja a čo zážitky, ktoré mi niekto sprostredkoval, alebo čo som pretváral pre príbeh.

    Každopádne dostať sa z podobných sračiek je jednoduché a zároveň náramne zložité - stačí chcieť.

    A ďakujem za prečítanie.
  4. 4
    Staphylococcus

    hrá sa, že má 1 rok

    Ono je v podstate jedno, koho zazitky to su, ci tvoje, ci sprostredkovane, predstava, ze tie veci sa stali je....brrrr.

    A ano, chapem, chciet moze byt velmi tazke.

    Nemas za co.