Teória chaosu (Pohľad do svojho vnútra)

V živote som si prešla mnohými zložitými obdobiami, .....

Nie, nie nejdem sa sťažovať na ťažký život, nespravodlivosť osudu, ani na nič podobné. Zložitými obdobiami myslím etapy mojej duševnej vyspelosti, pokusy môjho mozgu vysporiadať sa s tým, čo sa okolo mňa deje. A úprimne? Nejde mu to. Aj keď má už pomaly 23 rokov, stále je ako dieťa čo stojí pred horúcou platňou. Aj keď mu tisíc krát poviete, že sa chytať nemá lebo ho to bude bolieť, urobí to. Urobí to a začne plakať. Áno jeden by povedal, že sa poučí. Ale nie. O pár dni sa na všetko zabudne a on pred tou horúcou platňou stojí zas. Toto mi robí od kedy si pamätám. Asi miliónkrát som sa ho snažila zastaviť. Hľadala som spôsoby ako mu pomôcť, čítala tisíce motivačných kníh, rôznych príbehov, snažila som sa zo seba spraviť toho „ideálneho“ človeka. Človeka dokonale vyrovnaného, vysporiadaného so svojim životom, uvedomujúceho si svoje kvality a nedostatky, plného sebalásky a lásky k okoliu. Ten čo sa vždy na každého usmieva, neohovára, v každého verí a vidí v ňom dobro. A viete čo? Čím viac som to robila podľa tých „úžasných“ návodov, tým viac som to nenávidela. Hromadila sa vo mne zlosť a túžba niekoho nenávidieť. A preto sa sama seba pýtam: Čo je príčinou tejto mojej zvrátenosti? A hneď po položení tejto otázky rozmýšľam nad tým, kto mi má odpovedať. Ako mám nájsť odpovede na svoje otázky práve v sebe, keď som tak strašne zmätená. Keď neviem rozlíšiť skutočnosť od strachu. Nedávno som čítala, že strach vzniká vtedy, ak náš mozog nevie predpovedať ako dopadne situácia v ktorej sa nachádza. Ak je v oblasti, v ktorej je ešte neskúsený. V tom prípade sa nazývam neskúsenou. Ale koľko toho budem musieť ešte „zvládnuť“ aby to bolo inak? To zvládnuť je v úvodzovkách naschvál, lebo nemám dojem, že by som niečo zvládala.

No tento úvod do teórie chaosu by sme mali za sebou. Pre všetko toto som sa rozhodla začať písať. Lebo v mojej hlave už pre toto nie je dostatok miesta. A tak trošku dúfam, že keď ten chaos uvidím pred sebou, príde mi to smiešne a zistím kde robím chybu. Asi som naivná, ale iný spôsob už nevidím. No som iba na začiatku. Na začiatku svojho posledného pokusu. A aby som to celé zakončila niečím pozitívnym. Je tu predsa len jedna vec, v ktorej som sa zlepšila. A to je rekonvalescencia. Už mi netrvá týždne dostať sa zo sklamania. Dnes mi stačí už len pár hodín.

V tomto blogu sa budem každý týždeň rozoberať niečo čo ma na mne hnevá. Takže to bude dosť dlhý blog...

 Blog

0 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu