Raz som mu so slzami v očiach povedala , že sa bojím, že už nikdy nebudeme spolu. Odpovedal, že aj on sa toho bojí.
Dnes už sa nebojím.
Viem ,že je to tá najlepšia vec , aká sa nám mohla stať. Pretože ak by sa naše cesty opäť kdesi stretli smerovali by sme do slepej ulice a celý život by sme žili nie spolu, ale vedľa seba.
Som mu nesmierne vďačná, že mi nedal ďalšiu šancu, keď som o ňu prosila a dal prednosť jej. A začal si s ňou budovať niečo nové.
Zmenila som sa .
Dospela som .
Vždy vravel, že potrebujem este dospieť.
Vždy som všetko zvládala s ním, či už to boli príchody do Bratislavy, kedy ma čakal na stanici , aby mi vzal kufor a potom ma odviezol na internát alebo sme šli k nemu.
Keď som sa ubytovavala/odubytovavala každý rok tam bol, aby mi pomohol.
Alebo keď sa mi minula farba v tlačiarni, on prišiel a doplnil ju.
Nestačili by mi ani dve ruky na to, aby som dala dokopy všetky tie maličkosti, ktoré pre mňa robil.
Ale nestačilo to.
Keď teraz prichádzam do BA , už ma na stanici nečaká nikto.
Keď mi niekto chce pomôcť s kufrom, usmejem sa naňho so slovami, nie ďakujem , ja to zvládnem.
Po štyroch rokoch som sa sama absolvovala proces odubytovania a ubytovania sa.
Keď dôjde farba v tlačiarni, doplním ju.
Trvalo to pár mesiacov a aj ja som do svojho sveta vpustila niekoho iného. Je to iné , nie sme spolu každý deň, ale o to su tie spoločne chvíle krajšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
25. 4.apríla 2021 00:23
pekne. ako sa to vyvija? a preco myslis, ze s tym starym by to slo do slepej ulicky?
Napíš svoj komentár