Milujem vôňu vzduchu po daždi. Západy slnka nad Bratislavou. A to, keď sa tá vôňa premieša s vôňou kávy. Keď môžem stáť na balkóne, chlad do mňa prestupuje cez špičky bosých nôh a zastavuje sa na úrovni stehien, ktoré už zakrýva tvoja mikina. Čakám, kedy zapadnú aj posledné lúče slnka, zavibruje mi telefón a vytrhne ma z týchto nikam nevedúcich úvah späť do reality.
Hej slečna, už na vás čakám.
Rýchlo sa prezlečiem a ani nevolám výťah, bežím za tebou po schodoch. Otvorím vchodové dvere a ten pohľad na teba, ako tam stojíš, opretý o auto, s tým hrozným zlozvykom medzi ukazovákom a prostredníkom a pohľadom upretým na mňa, ma zas a znova dostáva. Presne ako vtedy, keď som ťa takto uvidela stáť po prvýkrát...
...vždy som bola zástancom toho, že niečo ako osud neexistuje. Že neexistuje žiadna vyššia moc, ktorá by riadila naše životy. A predsa pri spomienke na ten deň sa nemôžem ubrániť myšlienke bol to osud . Lebo by to bola príliš veľká náhoda, príliš veľká zhoda okolností, že práve teba (ktorého som nikdy predtým nevidela) po mňa poslal kamarát, lebo jemu sa práve pokazilo auto.
A že sme vedeli spolu prerozprávať celú cestu.
A že som vypila v ten večer priveľa vína. (Mimochodom, alkohol nevytvára iné osobnosti, iba vám umožní urobiť to, čo vám vaše racionálne ja dovoliť nechce).
A že som akosi našla bezpečie v tvojom objatí.
A že nebola iná možnosť ako tam prespať spoločne.
A že to bola noc, o ktorej som vždy snívala.
Že sme v objatí sledovali to, ako slnko pomaly vychádzalo.
A že aj keď alkohol vyprchal, (po)city ostali.
A že odvtedy každý jeden deň...
Tak nasadám s tebou do auta, položíš ruku na moje stehno a vyrážame. Presne viem, akú hudbu pustíš, aj to, kam ma zavezieš. Lebo presne tak isto vieš, že milujem pohľad na nočnú Bratislavu počas jazdy po Prístavnom. A to, keď sa prechádzame po brehu Dunaja a ty ma držíš okolo pása.
A nemyslíme na minulosť, ani na to čo bude.
Lebo to bol osud. Lebo to je láska. Lebo sme našli šťastie.
V jednu jedinú noc.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár