Netušiac, že som ho už stihla dobehnúť, kráčalo predomnou po ulici Šťastie.
Jedno veľké, držiac svojou silnou rukou to druhé - malé, krehké, dôverujúce. Chvíľku som si iba potichu, bez slova, užívala ten pohľad... Nechcela som ich rušiť, zjavne práve rozoberali čisto "chlapské" záležitosti - sledovala som ho, ako pokojne a trpezlivo už asi stý krát vysvetľuje, že rukavičky nosiť treba, lebo už prišla zima... Zjavne to malo úspech, keďže rukavičkové ruky sa za ním o chvíľku začali naťahovať. A tak si kľakol, lebo si práve vyslúžil veľkú čokoládovú pusu na líce.
Vtom si ma všimli. Najprv malý, potom veľký. Malý mi s hrdosťou ukazoval svoje nové rukavičky a veľký ma silno objal a posunul pusu ďalej - na moje čelo, lebo vraj lásku, ktorú dostanete, treba rozdávať ďalej.
A tak som teda mohla (s čokoládovým čelom a šťastím po boku) vykročiť do studených ulíc.
__
Vraj si kúpime stromček. Ten najkrajší a najkrajšie voňavý, nech spolu s koláčmi rozvonia celý byt. A ozdobíme ho spolu - mojou bielou a jeho modrou. Aj darčeky pod neho kúpime (a troška ťarbavo) zabalíme pre všetkých, ktorých ľúbime. Nuž a potom sa už len do perín zababušíme, pustíme si rozprávky a budeme dúfať, že Vianočky budú tento rok aj so snehom, veď sú predsa prvé...
__
Nájsť dom by nebolo ťažké. Lenže my hľadáme domov. Taký, čo budeme môcť zaplniť láskou, možno hneď aj dvoma. Dostatočne veľký, lebo vraj tie o dve čísla väčšie nohavice ešte nemám vyhadzovať, možno sa mi čoskoro zídu, ako ty vravíš - počas toho, čo vyberáme mená z kalendára.
__
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zajkousko
2. 12.decembra 2015 00:03
Napíš svoj komentár