Vraj je život boj,
ale za čo mám bojovať?
Veď nešťastie je ako stroj,
nestačím sa čudovať.

Šťastie ma opustilo
a už dlho sa nevracia,
srdce mi to rozpustilo,
od sveta sa odvracia.

Ľudia mnou obdivovaný,
náhle odchádzajú
a v mojom srdci rany,
opäť sa prehlbujú.

Pravý priatelia,
dávno zabudnutý,
vracajú sa do diania,
akýsi vyprahnutý.

Vzťah nasýtený radosťou,
smrťou duše končiaci.
Osudu sa vzdávam so cťou,
vidím svet kričiaci.

Šťastie a úsmev,
zmiznú v diaľke,
nekonečný rev,
srdce už je krotké.

Radosť je prchká,
ten koho poteší
stále len krochká,
no onedlho zhreší.

Cesta do neznáma,
lákavá zdá sa.
Životom zvaná dráma,
len so smútkom hráva sa.

Veď žijem krásny sen,
snívam a ľutujem!

 Blog
Komentuj
 fotka
scopia  8. 12. 2007 18:38
Nestíham sa čudovať, ako niekto vie dokonale písať....proste krása, vážne. Dostava ma s akou ľahkosťou to vieš všetko opisat....vyborne
 fotka
kix  12. 12. 2007 17:55
zlatko toto som necakala a je to naozaj uzasne a krasne ... vies nadher pisat....loobim ta
Napíš svoj komentár