Miliony mysilienok sa mi premavaju v hlave ako ludia, co prejdu okolo vas a ostane po nich len vonave prazdno. viete, ze team boli, no neviete si vybavit ich tvar, ich postavu, farbu vlsov, oci, nic. Cez cele vedomie sa mi tak prezenie myslianka, po ktorej ostane iba prazdy pocit, no nic konkretne po nich neostava. mozno som nasiel nieco co som ani najst nechcel. Vedel som kam ta cesta vedie, co ma bude cakat na jej konci a aj tak som sa vydal cez trnie k horkemu koncu. Preco? Co ja viem. Snazim sa zachytit myslinky tak ako prichadzaju zapisat ich na papier co najrychlejsie a pritom sa ich nedotkun. Mozno tak po nich ostane nejaka stopa, ktora mi odpovie na to preco robim to co robim. Aka je pravda, kde konci bublina mojho sveta a kde zacina realita. Aby sa nestalo znova, ze sa pokusim pomalicky nakuknut von, zistit ako to tam vyzera, no moja bublinka v tej chvili prudko, vysokej rychlosti vraza do zeme. Ksicht sa tvrdo mi rozplacol o beton. Mozno preto tak vyzera teraz. Alebo si chcem dokazat, ze to dokazem. Vzdy som si dokazoval., ze som lepsi, no stoji to zato? Kedy najdem hranicu, ked bude treba prestat, aby som nedorazil na uplny koniec? Alebo sa pokusam najst ten koniec, ako vyzera, kde, je a uspokojit svoju nekonecnu zvedavost po vsetkom? Vedia ludia okolo, kam idem a preco to robim? Vedia ci to zvladnem a ci idem spravne? Zastavia ma ak vidia ze nie, alebo sa boja ma sklamat?

Alebo mi iba vstci slepo veria. Preco? Co ak ich klamem priamo do oci? Ako vedia, ze to co im poviem, je pravda, ze sa s nimi iba nezahravam, aby som zistil ako to dopadne, aby som opat iba uspokojil tu nekonecnu zvedavost vo mne? Mozno je vsetko uplne inak a to co vsetci vidia je klam. Mozno som bezcitny kus mechanickeho cloveka, ktory len potrebuje vediet a tak hra tuto velku sachovu partiu zivot. Snaziat sa vziat im co najviac figuriek este pred tym ako polozia krala na sachovnicu, vstanu od stola a definitivne opusita pribeh tejto hry.

Zalezi na slovach ci na cinoch? Ked poviem ze som to co pisem, budu tomu verit? Kto to riskne, zavrie oci a necha ma, aby som ho chvilu viedo, ci neskonci niekde opusteny v pralese na okraji priepasti, alebo v nej. Ci ho nezavediem niekde od kial sa nebude vediet vratit, nepostavim na zerave ulhliky. Tak kto to skusi? Nazvime to laska a budeme predstierat, ze nemas strach.

 Záchod
Komentuj
 fotka
rimanka  26. 5. 2009 22:32
zaujímavé
 fotka
lussatko  26. 5. 2009 22:57
hmmm... taketo daco som uz zazila... a poviem ti, nich prijemne plavat po mori a nevidiet ani jeden zachytny bod... ae obcas treba risknut vsetko, aj ked to bude stat naozaj "vsetko"... ved konec koncov, clovek nikdy nemoze vediet, co je to vsetko.
 fotka
enka  23. 6. 2009 18:58
fiha, zaujimave... ze som tvoje blogy našla až teraz páči sa mi aj tento... hlavne posledné dva odstavce, šachová hra, život, koniec...
 fotka
gilotina  25. 7. 2010 18:33
Nazvime to laska a budeme predstierat, ze nemas strach.
Napíš svoj komentár