"Zapálená posledná vonná tičinka. Izbou rozvoniava ópium. Vzduchom sa šíri strach. Stenami stekajú slzy. Žiaľ sa zbiehal v kúte, aby teraz mohol zaútočiť."


Práve mi volal úžastný človek. Moja lady. Moja priateľka. Asi týždeň som ju nevidela. A ona mi teraz povie, že sa chce so mnou rozlúčiť? Že chce odísť z tohto sveta a ja som jediný človek, ktorého chce vidieť a povedať zbohom? Neverím ti! Budeš totiž žiť!


"Opadá temnota. Svetlo vychádza opäť aj cez noc. Slzy uschýnajú. Stačilo tak málo."


A ona zavolala opäť. So slovami, mám iba teba, iba kvôli tebe budem žiť. Vďaka ti, Bože! Síce to nebude kvôli mne, to viem určite. V jej živote som iba človek, ku ktorému cíti určitú formu náklonnosti. Šťastnou ju však urobí niekto úplne iný. Tak sa pýtam, prečo ten človek ešte neprišiel? Pýtam sa to za ňu.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár