PreDohra

Cítim sa taká prázdna,
ako bez duše,
bez teba, chladnem?
Ľuďia sa menia,
nevnímajú,
ktosi je na dne.
Sny sa rozplývajú...
ako tabuľky mliečnej čokolády na jazyku.
Mliečnej?
Nie, už ani zďaleka nie...
Horkej, horkej od špiku.
Objímam zvieratko,
aj to nedýcha,
je iba plyšové,
chcem objať teba,
no nemôžem,
asi to nie je s nami až také ružové.
Gumovať spomienky, slzy a ľudí,
mať ceruzku, ktorá v nich lásku opäť vzbudí,
to je môj sen, čo ma zo sna budí...
Láska, to je zvláštny cit.
Je vrtká...a pritom tak stála.
Je farebná...i čiernobiela.
Je malinovo - čokoládová,
áno, takú by som chcela.
No nie iba občas, na chvíľu, v piatok večer, v tebe,
ale nastálo, nadoma, v šedé rána, vo všetkom,
v slnečných lúčoch i za zatiahnutými roletami srdca,
Za oknom, aj v obyčajnom chlebe.
Za oknom...
Zima hrá svoju predohru,
a ja už nemám chuť ísť ďalej,
hrať každý deň tú dohru...
Smútok vyhasína moje zmysly,
pomaly padám, padnem, vstávam,
i keď chýbaju mi sily.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu