Táto rozlúčka so slobodou sa mi celkom páči.
Bez menších flirtíkov a sexuálnych náznakov by sa to hádam ani nezaobišlo.
"Idem na záchod," hovorím tým trom, ktorí sa ešte ako-tak držali na nohách.
Spravím čo treba, vyjdem a tam prekvapko.
"Poď so mnou," hovorí jeden z nich, ktorý ma prenasledoval a už ma ťahal na dámske záchody, odkiaľ som práve vyšla. Nie, nie, prečo sa vždy chytí ten najslizkejší. Slušne mu vysvetlím, že oňho, v podobe rýchleho opitého sexu, počas ktorého sa bude všemožne snažiť, aby mu jeho nástroj stál pripravený na akciu aspoň z polovice, vážne nemám záujem.
A tu ma prehovárajú, aby som im zatancovala na bare. Ešteže som sa konečne naučila ovládať sa, aj keď som na mol. Tak moje miesto zaujal šéf. Dole tričko, dole tielko. Hm. Myslela som, že vyzerá lepšie, mal by začať cvičiť.
Už nestojím za barom, ale sedím pred ním. A oproti mne on. Vidím, ako na mňa pozerá a snaží sa ma za každú cenu dotknúť, začať nejakú debatu, čokoľvek. Veď v tvári je celkom zlatý, netušila som, že má už 27 rokov. Nuž čo, veď sme slobodní.
Zmes farieb, zvukov a obrazov, neviem, dotkli sa naše pery? Naše jazyky? Zdalo sa mi to, alebo jeho ruka skutočne siahala niekam, kam by som mu to takmer určite nedovolila?
Vonku svitá, čupí pri mne a hladká ma po stehnách. Že vraj bude musieť spať sám. A ja že dobre. Vstávam a kráčam domov ako Pani.
O dva týždne si to opäť nakráčam do roboty. Stojí tam on a objíma sa so svojou frajerkou. So svojou frajerkou. Frajerkou.
*********
Hrajeme nejakú smiešnu slovnú hru. Stojíme oproti sebe, ja o hlavu vyššia a o pár rokov staršia. A bozkávam sa s partnerom, ktorému som na svojom plese kvalitne postúpala po nohách pred niekoľkými rokmi. A ktorý sa nápadne podobá na Jacoba z Twilightu.
Pozrieme na seba.
"Tak ahoj."
"Čau."
**********
Znova v robote. Prídem dnu, hlava sa mi točí, mám mierne čierne diery, ktoré pohltili všetky spomienky, ako som sa vlastne dostala domov. Nečudo, veď ešte teraz o piatej podvečer som za zastávkou MHD hodila takú maličkú zlatučkú tičku.
Pri tradičnom umývaní podlahy zrazu vyjde hore schodmi kolega, ktorého som tak trocha doobeda dotiahla ku sebe domov, navnadila ho, prezliekla sa do pyžama a chcela spať. Bože, aká som rada, že si takmer nič nepamätám.
"Akooo?" Nečaká na odpoveď. Asi vidí, že zle. "Nedáme jedno na vyrovnávku?"
"Ja určite nie. Mne bude zle asi ešte také dva týždne."
Príde ku mne šéfko a krúti hlavou, ako to umývam podlahu. No, že vraj ostávajú šmuhy, a že či som isto z dediny, keď neviem, ako sa myjú podlahy. Začne mi to s úsmevom názorne ukazovať.
Pod nadšeným úsmevom skrývam chuť neporihať sa mu do toho jeho kýblika.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár