Bolí to. Pretože niesom pripravená. Na svet dospelých a to všetko. Ako by som aj mohla, keď svoj vlastný svet nepoznám. Keď sú mi vlastné myšlienky cudzie viackrát ako je vhodné. Keď rozmýšľam nad vecami až príliš a nedokážem sa zbaviť nekonečných obrazov v mojej hlave. Obrazov ľudí, ktorí tu už nie sú a myšlienok na niečo, čo sa mohlo stať. Teraz sa mi naozaj ťažko dýcha, pretože mám ešte len sedemnásť ale prišla som o viac, ako som chcela. Robím viac chýb, ako som plánovala. Je ťažké učiť sa na vlastných, pretože to naozaj bojí. Blbé klišé, ale najpravdivejšie. Najbolestivejšie.
Sedím vo vlastnej izbe a rozmýšľam nad vlastýnm životom, ktorý je niekedy až príliľ úžasný a niekedy upadám do depresií, z ktorých nie je cesty späť. Hľadím pred seba a nikoho nevidím, hľadám miesto,kde by som mohla byť sama, no stále ma to odbehne. Dobehne ma moja vlastná predstavivosť, neznesiteľná, paralyzujúca a znova, ako toľkokrát predtým, dych berúca.
Milujem tento svet. Aspoň som milovala, teraz už neviem. Totiž, tak veľa ilúzií bolo zničených. A stále je tak ťažké mať sedemnásť a byť šťastný a byť stále nažive v tom pravom zmysle- necítiť únavu z nekonečných prešľapov a problémov.
Chvíľkové pocity, kedy sa vlastne menia pocity. Keď si vlastne niekde úplne inde. Spomínam,ake veci boli pre mňa dôležité pred rokom a smejem sa. Smejem sa stále viac, pretože si uvedomujem že to nie ľudia okolo mňa su zvláštni,ale ja som. Poznáte pocit, keď sa obzriete a jediný človek, na ktorého môžete zvaliť vinu, ste vy? Pretoževšetko to boli vaše rozhodnutia.
Ktorých sa vlastne už dnes bojím.
Pretože každé rozhodnutie sedemnásťročného človeka so sebou prináša omnoho viac, než to bolo predtým. A najhorší pocit je , že jednoducho niesom pripravená sa správne rozhodovať. Potrebujem vedieť, že môžem robiť chyby. Že musím. Ale viem, že by som nemala.
Totiž, nemám rada ľudí. Asi naozaj nie. Nerozumiem im. Alebo len nerozumiem sebe. Alebo nerozumiem vlastne vôbec ničomu. Je to ťažké. A s pocitom, že vlastne ani netuším prečo.
Naozaj nie.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
stenatko
23. 4.apríla 2013 19:28
S veľkou časťou blogu sa autenticky zhodujem. Akoby si písala o mne.
2
Prosím ťa... spamätaj sa a nebuď taká patetická. Teraz nechcem riešiť to, ako píšeš, ale o čom píšeš, pretože... bože, znieš ako ufňukaná puberťáčka, ktorá sa zúfalo snaží privolať si pozornosť.
4
myslim si ze vtedy uz budem minimalne vediet co pre mna vlastne ma zmysel,a na tom najviac zalezi
5
mozno je to naozaj prilis sentimentalne ale takto to proste momentalne vsetko momentalne mam...
Napíš svoj komentár