Raz ako si tak išiel mravček po jednej takej bielej čiare si celkom aj uvedomil ,že nevie či sa mu to len zdá ,že ide dlho ,ale že proste ide nejako dlho po tej bielej čiare. Dovtedy sa mu to nestávalo tak často, keď si tak kráčal, lebo ho poslala teta jeho mami, ktorá je sestra ich uja švagriny po nejaké tie pekne zelenučké listy, aby tak dlho ako kráča videl pod svojimi nohami takú istú farbu a stále takú istú farbu. Tak si tak kráčal ,kráčal a kuká a kuká a stále pod nohami vidí iba bielu farbu. Tak ho napadlo ,že sa pozrie aj vôkol seba. A čo nevidí? Všade okolo je pekná zelena a hnedá farba a len pod nohami je naďalej biela...tak si povedal, že raz to predsa skončiť musí a kráčal ďalej. Veď nič nemôže byt večné. To už vedel a veril tomu ,že ani to nemôže byt večné. Tak si kráčal a kráčal naďalej svojím sviežim mravčím krokom ďalej. Sem tam si zapískal aj nejakú pesničku a kráčal ďalej. Pozeral sa vôkol a keďže stále videl aj peknú zelenú farbu trávi a stromov vedel ,že nie je zle ,že stále sa ma skryť ,keby náhodou sa niečo dialo. Aj keď si tak uvedomil ,že vlastne jemu sa v podstate ani nič stať nemôže. Jeden starý dedko mu to raz rozprával ešte keď bol menší. Dôveroval mu. Veď predsa ,keď mu to rozpráva nejaký starý mravček ,ktorý ma už pomaly aj plno rokov a je nažive tak asi musí mat pravdu predsa. Takto plne uvedomený ,že sa mu nemôže nič stať a ,že kým vidí peknú zelenú farbu a vysokú trávu navôkol si kráčal naďalej sviežim krokom ďalej. Ako tak premýšľa čo to vlastne vidí si uvedomil ,že ta tráva je fakt nádherne zelená a ,že sa mu to strašne páči a keby mohol, že si to všetko pekne čo vidí okolo seba veľmi rád zobral zo sebou do svojho mraveniska do svojej malilinkej izby. Ale vedel ,že sa sem môže kedykoľvek vrátiť, že sa na tom môže kedykoľvek pokochať. Tak spokojný a už si to ani nechcel zobrať so sebou preč. Akurát si uvedomil, že ta biela čiara by sa mu aj zišla ,pretože takú nemá nikto z ich mraveniska. V podstate ani o niečom takom ešte nepočul. A dokonca ani od starého múdreho mravčeka nikdy nič také nepočul. Ale pomyslel si ,že keďže je ten starý mravček strašne starý ,tak musí byť aj múdry. Veď predsa za ten dlhý čas musel toho veľa zažiť a veľa preskákať a preto jeho rečiam a radám dôveroval. Aj keď vedel ,že nikdy mu starý mravček o tom nevravel cítil sa v pohode ,pretože vedel ,že keby náhodou niečo zlé vedel čo ho môže postihnúť na cestách za hľadaním trávi a pekných fajných listov ,ktoré sa perfektne hodia na stavbu , rekonštrukciu a následne aj zveličovanie ich velikánskeho mraveniska tak že by mu o tom určíte niečo povedal. Tak po tej bielej čiare po ktorej začal ráno kráčať v podstate z nenazdajky kráčal sviežim veselím krokom ďalej. Zdalo sa mu síce ,že už je to nejako dlho ale keďže veril tomu ,že nič nemôže byt večne kráčal ďalej. Ako tak kráčal, kráčal už bol večer, tak kráčal ďalej veď raz musí prísť na takú časť čistinky v lese kde nie je biela farba. Pomyslel si. Tam zoberiem list a donesiem ten pekný úlovok späť a všetci budú mat radosť ,že mam list až spoza bielej čiary. Tak kráčal dňami a nocami naďalej po bielej čiare ďalej. Kráčal, kráčal a kráčal. Začal premýšľať nad tým čí sa náhodou nemohol ten starý múdri mravček mýliť, keď v podstate nikdy z mraveniska nevyšiel ale vedel iba to za tie dlhočizné roky ,čo mu všetci ostatný povedali. V podstate vedel toho strašne veľa lebo, mravčekov je predsa veľmi veľa a každý deň niektorý z nich niečo nové zažije a povie to jemu. Ale kráčal ďalej. Kráčal, kráčal a ako tak pozerá okolo seba začal si všímať ,že ta tráva nie je až taká zelena ako bola pred pár dňami. Nevedel či je to kvôli únave alebo čí je to naozaj tak. Ešte viac ho to teraz hnalo kráčať ďalej ,aby zistil čí sa mu to iba zdá alebo naozaj čím ďalej od mraveniska je farba akosi menej výrazná a už ani stromy nevyzerajú tak zdravo zeleno. Kráčal ešte rýchlejšie ďalej. Ako tak kráčal ďalej dni a noci začal si všímať to ,že spoza trávi sa mu niečo začína vynárať. Bolo to niečo sivé. Takú sivú trávu som ešte nevidel pomyslel si a tak ešte zrýchlil krok po čiare ,aby sa ešte rýchlejšie dostal k tej čudnej sivej tráve. Neobával sa predsa ničoho veď predsa dedko mravček ho pred ničím takým nevaroval. Bude to len určite niečo také o čom ešte on nepočul lebo je ešte mladý mravček. Kráčal ,kráčal, kráčal a kráčal strašne dlho. Ta tráva sa ako si veľmi zväčšila a ako tak pozeral ani ta biela čiara sa stále a stále nekončila ..tak kráčal ďalej veď predsa nič nie je nekonečné povedal mu raz jednu múdru vetu starý mravček. Vedel ,že ta čiara musí raz skončiť. Nemôže byt nekonečná. Starý múdry mravček mal pravdu. Lenže vzhľadom na veľkosť mravčekov sa tato čiara pre nich nikdy neskončí. A preto po tejto čiare kráčal mravček celí život. Cestou pomaly zabudol aj prečo kráča. Pamätal si iba to ,že musí kráčať po tej bielej čiare čo ma pod nohami. Kráčal, kráčal, kráčal a kráčal tak dlho až kým neprišiel po krajnici do New Yorku. Keď stal pred velikánskou trávou ,takou veľkou akú ešte nikdy v živote nevidel a dokonca ani o takej veľkej tráve nepočul uvedomil si ,že čiara neskončila a on dorazil na také miesto ktoré ešte nikto nikdy nevidel a o ktorom ešte nikdy nikto ani nerozprával. Ako tam tak stál a videl tu nádheru bol nesmierne šťastný a vedel ,že aj keď sa mu nepodarilo dostať na koniec tej bielej čiary čo sa stalo v podstate cieľom a snom jeho života zažil niečo oveľa krajšie ako čakal ,že zažije. Uvedomil si ,že jeden sen ,ktorý mal a to prísť na koniec tej čudnej bielej čiary ho doviedol k zážitku oveľa silnejšiemu a krásnejšiemu .....
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
no, toto je zlatá poviedka, dáva chuť, navnadí človeka, skúšať nové veci a hľadať podstatu aj tam, kde ju nevidieť priam