ponoriť sa do seba a vidieť, čo tam zostalo.
našla by som ešte schopnosť milovať svet?
všímavosť zanedbateľných, ale krásnych detailov?
dokážem odpustiť všetkým tým ľuďom?
znechutené pohľady, komentáre k celému môjmu bytiu.
prečo ich vlastne zaujíma čo hovorím a komu to hovorím?
pokračujem ďalej. ale takto to nechcem.
bojím sa pádu. prečo sa bojím? kedysi som si hovorila, že nepoznám skutočný strach.
a mám sa ešte vlastne rada?
keď sa naučím nerozmýšľať nad názormi druhých na mňa, potom budem na seba hrdá najviac ako sa len dá.
myslím, že potrebujem sklamanie, ktoré by ma prinútilo vyplakať zo seba všetok smútok.
aby potom o tom mohli všetci rozprávať.
aby som pochopila, že naozaj nezáleží na druhých.
že je to môj život.
a aby som sa potom mohla postaviť, smiať sa, mať iskru v uplakaných očiach zmeniť svoj život a byť šťastná.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
18. 2.febuára 2012 16:58
ty si to už pochopila, ale ešte sa toho bojíš
2
na vyplakanie smútku sa sklamanie nehodí... ono ho potom len násobí =/
Napíš svoj komentár