Kdesi ďaleko preďaleko, v krajine nekrajine žilo malé dievčatko.Malo strapaté, ryšavé vlásky, pehavý noštek, líca odtieňa malinovej farby.Bolo krásne.No deti sa mu často posmievali.Nazývali ho tak škaredo : " pehavá ryšaňa ", či " škaredé káčatko ".Veľa nocí preto preplakalo.Nemalo žiadnych kamarátov.Nepoznalo silu priateľstva.Vyrastalo v malom domčeku.Uprostred ničoho.S babičkou.Bez elektriny.Bez novodobej techniky.Mobil, televízor, či počítač boli preňho len nejakými frázami v jeho malej slovnej zásobe.Malo len jednu bábiku volalo ju " PRINCEZNÁ ".Vždy keď malo chvíľu čas, hrávalo sa s ňou.Predstavovalo si, že je ňou.Túžilo žiť rozprávkovým životom ako ona.Boli to však len sny.Akási túžba.
Knižky nečítalo.Nemalo na ne čas, ani peniaze.Chodilo s babičkou na drevo, zbierať maliny, nakupovať.Staralo sa o zvieratká.Babičke pomáhalo.Každé ráno spravilo raňajky, umylo riady a ponáhľalo sa do školy.Školu malo ďaleko.Pol hodinu mu trvala cesta ku diaľnici a odtiaľ sa lesíkom, kde bola cesta bezpečnejšia, za to náročnejšia a dlhšia, meralo lístím a krovím na malom bicyklíku.Pretože okrem neho tam raz za čas zablúdila nejaká tá srnka, nebola tam žiadna vyznačená trasa, či lesná cestička.Cestou do školy si spievalo babičkine pesničky.Cesta sa tak zdala kratšia a príjemnejšia.Ked prišlo do školy vždy meškalo.Učiteľka ho nechápala.Bola z dobrej rodiny.Jeho nedochvíľnosť brala ako slabú stránku, či nespoľahlivosť.Sedávalo v poslednej lavici pri okne, a aj keď dávalo na hodinách pozor, veľa veciam nerozumelo.Matematika bola jeho slabá stránka.Z písomiek často dostávalo hodnotenie nedostatočný.Chcelo byť lepšie.Chcelo sa učiť.Učilo sa rado.Učenie mu dodávalo radosť, akýsi pocit šťastia.No doučovanie si nemohlo dovoliť.Chodili ta len deti z lepšie zabezpečených rodín.Po škole sa ponáhľalo domov, pomáhať babičke s domácimi prácami.Varilo, žehlilo, umývalo riady i upratovalo.Babička už bola stará a bezvládna.Takto to bolo stále.No jedného dňa prišla do jeho triedy nová spolužiačka.Bola pekná, vysoká, bohatá, drzá a obľúbená.Neznášali sa.Obchádzali sa, vymieňali si škaredé poznámky, strúhali grimasy.Dochvíľne priateľstvá s rozmaznanými dievčatami z jeho triedy ju čoskoro omrzeli.Hľadala niečo iné.Túžila po skutočnom priateľstve.Nie povrchnom, aké zažívala doteraz.Zrazu bola sama.Dlho sa navzájom obzerali, obchádzali sa.No v jedno ráno sa "Obľúbená" rozhodla dievčatku prihovoriť.
-, , Ahoj."- povedala na začiatok a milo sa usmiala.
-, , Ahoj."- odpovedalo nesmelo, ba aj zaskočene.Nezvyklo sa rozprávať s ľuďmi ako bola ona.
-, , Budeme priateľky ? " - spýtala sa.
-, , Prečo tak zrazu ? Dodnes si ma neznášala."
-, , Nie je to tak, ako si myslíš.Len som nevedela ako sa k tebe správať.Bola som hlúpa.Prepáč.Mrzí ma to."
Toto priznanie mu vážne nestálo za odpoveď.Vytiahlo si šnúrky na takmer deravých topánkach, zaplo tenučký svetrík aj keď vonku bola poriadna zima, a odišlo.Babička bola chorá.Bálo sa o ňu.Bálo sa, že ju opustí.Čo si tu preboha bez nej počne ? Uvarilo jej čaj, prikrylo ju do perín, sadlo si na podušku.
-, , Babi, musíš sa rýchlo vyliečiť.O chvíľku sú tu Vianoce a chceme mať predsa nejakú tú jedličku ? " - povedalo a pousmialo sa.
-, , Dievčatko moje, nechcem ti klamať, cítim sa slabá, bezvládna.Bojím sa toho dňa.Dňa pre mňa posledného.Cítim, že čochvíľa príde.Nebojím sa smrti, bojím sa o teba, dieťa moje.Budem tam zhora dávať na teba pozor.Opatruj sa, v zime sa teplo poobliekaj.Vezmi si aj moje veci, ak ti bude zima.V lete nezabudni nakŕmiť zvieratká.Nevynechávaj školu.Poctivo sa uč.O mojom odchode však nikomu v triede nehovor." - povedala babička, a naposledy vydýchla.
Prišlo to skôr ako čakal babičku sa postarali jej priateľky.Na druhý deň ráno sa dievčatko s plačom vybralo do školy.Bolo mu zima, no nevnímalo ju, pocity mu zviazali hrdlo.A boli silnejšie ako ono.Z ťažka dýchalo a po lícach mu stekali slzy.Nikto sa oň nezaujímal.Každému bolo ukradnuté.Až na "Obľúbenú".
-, , Čo sa stalo ? " - spýtala sa.
Neodpovedalo.
-, , Niečo zlé ? "
Ešte viac sa rozplakalo.
-, , No táák kúpim ti lízanku."
-, , Nič od teba nechcem.Len mi už daj prosím ťa pokoj."
-, , Prečo sa ku mne takto správaš ? "
-, , Zomrela mi babička, ak to tak veľmi chceš vedieť! " - vybaflo na ňu.
-, , To som nevedela.Je mi to ľúto.Pod von, porozprávame sa."
Neodolalo.Šlo.Aspoň niekomu na tomto svete nie je ľahostajné.
Dlho sa rozprávali.Na počudovanie mali o čom.Dominika.Tak sa volala.Jeho nová kamarátka.Sľúbila mu, že povie rodičom o jeho situácii a prídu si po ňu.Verilo jej.Jeho nádej už vlastne umrela.Bolo na dne.No aspoň sa mohlo od niečoho odraziť.Aj keď ostávalo v tom, že počúvne babičku a ostane bývať v domčeku.Nesklame ju.Už ju vlastne sklamalo.Porušilo sľub.Nepôjde do neba.Nestretne sa s babičkou.No bude tu stále pri ňom.To mu dávalo vieru.Neskoro večer, keď sa odhodlalo ísť spať, jeho viera pominula.Neverilo.V tom niekto zaklopal na dvere.Otvorilo.Stála tam Dominika i s rodičmi.Objala ho.Bolo tak rado, že ju vidí.Od tej doby dievčatko bývalo u Dominiky.Domov ich jej ocko vozil v aute.Cítilo sa ako "Princezná".Chodilo na doučovanie.Z matematiky nosilo domov ( do nového, prvého skutočného domova), samé jedničky.Jeho nový rodičia boli naň hrdí.Starali sa oň, ako o vlastné.Adoptovali si ho.S Dominikou boli tie najlepšie kamarátky.Perfektne si rozumeli.Vlastne teraz sú už sestričky.Konečne bolo šťastné.Splnil sa mu sen.Malo to po čom jeho srdiečko túžilo.A konečne pochopilo silu priateľstva.
Na babičku nezanevrelo.Večer, čo večer sa k nej modlilo, rozprávalo sa s ňou.Cítilo jej blízkosť.Chýbala mu.No muselo žiť ďalej.A preto s úsmevom na tvári zdolávalo všetky prekážky, ktoré sa mu stavali do cesty.Takto sa končí príbeh dievčatka, pre ktoré sa sny stali skutočnosťou.

 Rozprávka
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár