Ako mi "jedlo" zničilo život

Niekedy som písala blogy o nešťastnej láske a podobne, potom som sa na dlllhu dobu odmlčala, prežívala som najkrajšie obdobie života... a teraz prežívam to najhoršie.

Ak aspoň jednému, jedinému dievčaťu, ktoré trpí poruchou príjmu potravy tento blog pomôže sa spamätať budem šťastná.
A ak nie, tak aspoň mne to "vypísanie sa" trošku pomôže.

Ani neviem ako začať, jedla a sladkosti sme mali doma stále viac než dosť, moja sestra a rodičia sú veľký papkáči. Ja som si nikdy nevyberala, tu keksík, tu masko, tu slaninka, tu ovocie.
Nikdy som nebola tučná, ale nikdy som nebola modelka.

Prišla som na strednú školu, prvý ročník som fungovala normálne a na začiatku druhého som sa rozhodla, že začnem cvičiť. Začala som pravidelne, kľudne (3x do týždňa) navštevovať fitko a začala preberať stravu... no stále som papkala sladkosti a nerátala kalórie. Počas druhého ročníka som schudla z 58 na 53 kíl. Bola som šťastná, nemala som síce vysekané tehličky, no v lete som bola za tú najvačšiu čaju. Zaľúbila som sa, našla som si nového priateľa, ktorý tiež holduje cvičeniu a mala som najkrajšie životné obdobie pred sebou.

Leto skončilo, začala škola, pravidelné cvičenie už aj s priateľom, Silvester a moje predsavzatie, že v lete budem mať tehličky a začnem sa zdravo stravovať. A tak som od januára do konca leta schudla na 50 kíl. Sú to iba 3 kila, no keďže som schodila veľa tuku a nabrala svaly, moja postava sa výrazne zmenila. Zdrava strava, činky a hodiny behania zo mňa spravili kráľovnú leta s nádherným opáleným vypracovaným telom.

Tam som mala skončiť, no ja nie...
Ved v novembri je stužková a tam treba vyzerať tip top, začalo sa chudnutie, denno-denné cvičenie, počítanie kalorii, nechuť do jedla, strach niečo zjesť aby som nepribrala... vysadila som antikoncepciu, teraz už viem, že menzes som mala iba vďaka jej dlhodobemu užívaniu, stratila som všetky hormóny, bola som ofučaná, bez nálady, jedine na čo som myslela bolo jedlo a cvičenie.
Do stužkovej v novembri som schudla na 46 kíl.

Vianoce, narodeniny, silvester či meniny (vsetko v jeden týždeň) boli tým najhorším obdobím. Rodičia začali riešiť moju váhu a keď ocko prišiel domov s novou digitálnou váhou a tá ukázala 45 kíl, skoro ma zabili. Začali sa nekonečne rozhovory a dohovárania, sledovanie porcii jedla a podobne. Priateľ už dávno prestal kvôli mne cvičiť, aby odradil aj mňa, no mna to neodradilo, preplakal kvoli mne dni a noci, lebo chcel odomňa len pauzu v cvičení a aby som viac jedla a ja hlúpa som to nevedela splniť.

Od Vianoc som neprestala plakať.

Snažím sa viac jesť, no stále mám odpor k jedlu.
Neviem sa vzdať cvičenia, lebo mám blok v hlave, že ak prestanem tak budem tučná.
O mesiac maturujem a ja sa na to absolútne nedokážem sústrediť.
Ničím si vzťahy a nedokážem sa spamätať.

Dnes všetko vyvrcholilo, keď váha ukazala 44 kíl.
Plakal každý, ja, mamka, priateľ...
Tlačím do seba pečivo a sladkosti len aby som rýchlo pribrala.
Kým nebudem mať 50 kíl, nesmiem ani len vysloviť slovo cvičenie a nedajbože ísť do posilky. Už teraz mám absťáky.

Viem, že som závislá na cvičení a chudnutí, mám kopu zdravotných problémov a aj napriek pomoci rodiny a priateľa sa z toho neviem dostať.

Bojím sa, že kvoli mojej hlúposti skončím zase v nemocnici s infúziou a transfúziou v žile...

Potrebujem pomoc ale ako mi môžu pomôcť druhí, keď si sama neviem povedať DOSŤ!?

 Skutočný príbeh

32 0 0 0 0

Komentuj

26 komentov k blogu