Neviem či je to moja odvaha, či to je moja hlúposť. Neviem, čo to vôbec niečo je... niekedy si pripadám, ako by som stratila všetky reflexy, pretože ma nič nezastaví. Niekedy mám pocit, že som už na nezastaviteľnom vlaku, ktorý ide len vpred a vpred a na konci jeho dráhy je naplánovaná priepasť, hlboký pád, ktorý sa nedá prežiť... zrazenie k zemi... inokedy mám zas pocit, že cesta , po ktorej idem, je cestou do neba...
Mám stanovené ciele. Veľmi veľa cieľou, snov, túžob. Ja nie som človek, ktorý túži po šťastnom a spokojnom živote. Viem, že to by nebol plnohodnotný život. Plnohodnotný život pre mňa. Ja mám chuť bojovať. Bojovať proti všetkým veciam, ktoré bránia tomu, aby sme raz ten šťastný život mohli zažiť na vlastnej koži. Nielen napodobninu pekného a šťastného života. Možno je to náš osud žiť tak ako žijeme... Ale predsa, už len tá predstava stojí za tú ohromnú snahu... za to šplhanie sa po skale, kde ani len netušíme, ako ďaleko je vrchol a koľko metrov je vlastne pod nami...
Rozum mi stále hovorí, aby som zatlačila stop a zabrzdila. Stále mi hovorí, že už je hodina dvanásta. No ja mám pocit, že mojich dvanásť už odbilo. Ja viem, že musím ísť ďalej. Už nemám šancu zastaviť, len dôjsť do cieľa a dúfať, že tým cieľom nie je... nie je koniec... Srdce mi hovorí choď , dostala si od Boha šancu, ktorá sa nedostáva každý deň...a šanca , ktorú nedostáva každý... som si istá, že takú šancu dostane len, kvôli ktorému musel niekto zomrieť... aby on mohol žiť...
Cítim sa príliš malá pre tento veľký svet. Mám strach, len som sa už naučila ho potlačiť. Naučila som sa ho ignorovať. No nie vždy je ignorácia niečoho najlepší liek... najmä ak je to niečo súčasťou samého seba...
Neviem, či sny a ciele môžu byť živiteľom strojcom toľkej energie. Neviem, či mám poslúchnuť rozum a zastaviť, začať odznova a nanovo, alebo poslúchnuť srdce ,skočiť z útesu a dúfať, že tam dolu nie je tvrdá zem a koniec... a to neviem je to, čo nás všetkých zabíja...
Je jedno, ako sa rozhodnem... aj tak sa raz tej pravde pozriem do očí.. a to bude najkrajšia chvíľa môjho života...
.............................I´m making mistakes......................ale prečo mi to Ty dovolíš...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
lucinka7
25. 9.sept. 2010 14:43
pekné...
5
ani hlupa ani odvazna povedala by som, mozno tak naivna maximalne.
a jeden moj kamarat by si povedal, ze mas depku lebo "..." je znak depky ...
a jeden moj kamarat by si povedal, ze mas depku lebo "..." je znak depky ...
6
no taketo rozjimave reci sa mi na teba nehodia...NEZABÍJA TA TO!!!! ty len ches aby to vyznelo melodramaticky... (ach) :/
Napíš svoj komentár