dážď jej stekal po perách.
A plačom vrúcnym volala,
naspäť, čo stratilo sa v diaľke dňa.
Dážď kvapky mal ťažké,
ako jej oči viečka pred spaním.
Smútok, čo utopí sa v mláčke,
po jej žalostnom volaní.
Sedieť a len tak vzlykať,
bolo náplňou jej posledných dní.
Prečo jej myseľ musí pykať,
keď srdce čo patrilo jej láskou k inej zahorí.
Lavička nasiaknutá studeným dažďom,
zdobí ju smutná postava.
Zajakáva sa plačom,
že v dnešný deň prišla jej lásky poprava.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár