A(tak). Psychohygiena

Nedeľa: jasné, tak si tam choď, už si šťastná, keď budeš chcieť tak si to rozdaj s polkou mesta, lebo si chytíš hysák...mne je to úplne fuk....s hysterkou nemám o čom.. (cesta na uni)

Ako toto môže povedať človek, ktorý vraví, že ľúbi (len rečnícka otázka). Rovnako, ako ťa nechá v sračkách na ulici stáť samú v priebehu 2 týždňov dvakrát. Jednoducho. Má ťa na háku.

Utorok: znova opitý... tam sa choď vy***ť s polovicou mesta, mne to bude srdečne jedno, doteraz som nebehal za inými, ale už budem... nezaujímaš ma. Daj sa liečiť.. Milujem ťa, kedy sa vidíme?

V teplotách, popri škole som po dlhej dobe nezvládla ísť ani do práce a v podstate mám pocit, že by som sa mala dať liečiť. Akosi to celé nedávam. Veľa sa toho v poslednej dobe udialo. Nejako som na to ostala sama. A nejako ani nechcem pri sebe nikoho, s kým by som o tom mohla hovoriť. Načo? Medzi šťastím a mnou stojí jediný človek a tým som len ja jediná. A napriek tomu, že toto všetko viem, deštruktívne ostávam v niečom, čo evidentne nemá zmysel.

Streda: prepáč mi to, som frustrovaný z práce, z toho čo sa tam deje... záleží mi na tebe... musím si dať dohromady život.

Žeby moje slová mali efekt? Uprac si život, vzchop sa? Nemám silu už. Dnes mám „dnesneplačem deň“. Alebo len málo.

Štvrtok: môžem ti zavolať? Chcem ťa počuť.

Dnes som ešte neplakala, tak neviem.

Dostali sme sa od témy čo som jedla a čo budem jesť, k tomu ako pre teba nič neznamenám, ako si jej robil chlebík vo vajci, aj keď som to skutočne nechcela počúvať, ale nedal si si povedať. Ako si ju miloval, ako veľa pre teba znamenala. (Nie, neznamenala, lebo s ňou teraz nie som, ale rozprávam ti o tom, ako som jej robil mastný chlebík). Ako si druhej skočil na kolená u seba doma a na ďalší deň jej prišiel vrátiť zabudnuté veci. Len ste si potom zapálili. (Len niečo cez pol roka trvalo, kým si ju dostal)

Že som hysterická.

Že čo sa ti vyhrážam, že toto nechcem v živote.

Že nech sa mi páči byť bez teba... že mám na lepšie.

Že ja nerozhodujem o tom, či ty budeš piť alebo nie.

Že ty pri mne trpíš a trpíš moje „hystérie“ , že nie si šťastný

Že mňa do teba nič nie je.

Že.... že...

Že sa ozveš, keď v noci vstaneš.

Pýtam sa sama seba... načo?

Pýtam sa sama seba dlho, kam toto smeruje?

Pýtam sa sama seba, načo som si ťa nechala pred mesiacom naspäť vojsť pod kožu?

Pýtam sa sama seba, som ozaj taká masochistka?

Pýtam sa, má to zmysel?

Mám pocit, že odpovede poznám.

Aj pocit, že som slabá, že to nedokážem zmeniť, že sa neviem odstrihnuť, že si uvedomujem to, ako to dopadne. Neviem. Ťažko.

Prosila som ťa, nech ideš na terapiu, na podporné, že sám to nedáš, že ja som z toho v prdeli, že ja ti terapiu robiť nemôžem a ani nevládzem. Že som v tom. A potrebujem sa spamätať sama. Rovnako ako ty, len z teba.

Nech si idem sama.... a každým dňom nad tým, čím ďalej viac premýšľam.

Odišiel si spať.

Opitý.

O druhej. Po tom, čo si ma rozplakal.

V pokoji.

A tak sa párkrát vyvetrám na balkóne a píšem túto psychohygienu. 

 Blog

2 0 5 0 0

Komentuj

Komenty k blogu